Čo s letom vo februári?

Je čudná zima. Dá sa vôbec nazvať zimou? Skôr jeseňojarou. Kalendár mi napovedá, že jar to ešte nie je, ale tráva za oknom sa už zelenie a prvé jarné kvety kvitnú. A predsa mám pocit, že zima ešte nepovedala svoje posledné slovo, že nasneží, až nebudeme môcť vychádzať z domu, budeme môcť vytiahnuť sánky a poriadne zimné čiapky, že sa bude dať ugúľať snehuliak. Alebo to mám vzdať a vyložiť von figovník, slnečník a bazén?

Čakám, ako sa to vyvinie a práve to čakanie ma ubíja. Nie som typ, ktorý by mohol byť vzorom trpezlivosti. Túto zimu však možno viac ako iné treba jednoducho prečkať. Varením čaju, upratovaním skríň v duši, vystrihovaním receptov zo starých kalendárov, s pletením na kolenách a vianočným stromčekom v obývačke, aby sme naozaj verili tomu, že je zima. Kým sme na čakačke ďalšieho ročného obdobia, máme akési voľno, time out, prestávku v bežnej následnosti. Mali by sme sa zaoberať čímkoľvek, na čo inokedy nemáme čas. Špiritizovať nad nesmrteľnosťou hmyzu, lepiť modely lietadiel a lodí, googliť všetkých svojich ex, naučiť sa hrať na klavíri, triediť staré fotky. Ponoriť sa tak hlboko do svojho života, do seba samého, ako to len ide. Zaevidovať všetky nesplnené sny a prehodnotiť, či by sa predsa len nedali zrealizovať. Zrevidovať a archivovať spomienky. Skartovať všetko, čo stratilo zmysel. Vymyslieť niečo, čo by zmysel malo. Byť samým sebou aspoň pred sebou samým. Pokúsiť sa nestratiť, ani neupadnúť do sebaľútosti, sebapreceňovania alebo splínu. Poučiť sa, vykročiť z kruhu donekonečna opakovaných chýb a prešľapov, pamätať si len nevyhnutné, zabudnúť na boliestky, spomenúť si na všetko, naozaj všetko pekné. V temnej hlbine objaviť odraz mesiaca.

Mám doma obraz, abstrakciu, tmavomodrý štvorec, ktorý mi pripomína oblohu tesne pred koncom búrky. Kúpila som si ho práve preto, že vo svojej temnote, presnejšie pod ňou, skrýva jas neba, čerstvo vyumývaného dažďom, slnko a vôňu dúhy. Keď sa naň pozriem, vždy mi pripomenie, že nie všetko je také, aké sa zdá. Aj po tej najväčšej búrke opäť vyjde slnko, aj po najtemnejšej noci svitne ráno. To, čo vyzerá ako koniec, môže byť v skutočnosti len nový začiatok.

„Uprostred zimy som v sebe objavil neprekonateľné leto,“ napísal kedysi Albert Camus. Ja som ho tam objavila koncom jesene. Bolo tam vždy, aj keď skryté, ticho šumelo ako zrelá pšenica. Teraz už viem, že tam je a nikdy sa neskončí. Moje leto ma zvnútra hreje, aby mi nebola zima. Presvitá mi cez pokožku, lezie mi do úsmevu. Dáva zmysel tomu, čo robím. Pomáha mi nevzdávať sa, bojovať, nebáť sa a komunikovať. Aj z manželskej lásky dokáže spraviť lásku letnú.

Vonku je ešte chladno, ale ja už mám na sebe bikiny a spoza skrine ťahám slnečník a bazén.