Felácia somára ako generačná výpoveď?

Amerického režiséra, scenáristu, producenta a herca Kevina Smitha mám rád, respektíve mám rád jeho tvorbu, osobne i profesijne. Osobne, lebo nakrúca vtipné a múdre filmy, ktorých poetika je mi blízka, profesijne preto, že ho považujem za vierozvestcu popkultúry, ktorá je mi chlebom. Smithovou metódou je autotematizmus, preto sú jeho filmy dôležité. Vychádzajú zo životnej skúsenosti kohosi, kto pred Shakespearom dáva prednosť Hviezdnym vojnám, ale nachádza v nich rovnaké hodnoty. Smithove filmy sú najlepším dôkazom faktu, že popkultúra dokáže byť nesmierne hlboká a od tzv. vysokého umenia sa líši len tým, že si zachováva minimálne jednu významovú rovinu prístupnú každému.

Hmmm, fajn, áno, dobre som to napísal, problém je, že sa to týka Smithovej tvorby do roku 1999, takže som mal použiť minulý čas. Smith je dnes svojho druhu inštitúciou.

Prostredníctvom vlastného filmového alter ega Silent Boba a komiksového Bluntmana sa síce stal súčasťou globálneho popkultúrneho povedomia, avšak ako autor sa až žalostne vyčerpal. Nazdávam sa, že je to preto, že uveril tomu svojmu obrazu, ktorý o ňom vytvorili fanúšikovia a médiá. Kevin Smith – génius a vizionár, hovorca generácie, komiksový freak a fanatik, milovník všetkého zdanlivo poklesnutého, so vzácnou schopnosťou vydestilovať esenciu, ktorú nie je na prvý pohľad vidno. S takýmto vedomím o sebe samom sa potom ťažko nakrúcajú dobré filmy.

Úpadok sa začal v momente, keď sa Smith rozhodol postaviť pomník sebe samému a svojim hrdinom vo filme Jay a mlčanlivý Bob vracajú úder (Jay and Silent Bob Strike Back, 2001). Film nakrútený ako posttext všetkých predchádzajúcich Smithových opusov je síce plný insiderských odkazov a zvýznamnení a nechýba mu ani humor, avšak nie je urobený len pre znalcov a milovníkov Smithovej tvorby, ale aj pre ľudí mainstreamu, ktorí o ňom jakživ nepočuli. A práve im sa Smith snaží zapáčiť samoúčelným vtipkovaním. V konečnom dôsledku tak nefunguje ani pre jedných, ani pre druhých. V Otcom na plný úväzok (Jersey Girl, 2004) to Smith skúsil s mainstreamom znova a zase to nevyšlo, výsledok je totiž čistý gýč o vzťahu otca a dcéry, ktorým by nepohrdla ani televízia Hallmark.

Mýtus tvorcu-vizionára sa zrútil, prišiel teda čas na veľký comeback a Smith sa vrátil k látke, ktorá ho v roku 1994 vytvorila, ku Clerks. Film, ktorý sa svojho času v našej distribúcii objavil pod dvoma názvami – Mladí muži za pultom/Podvodníci z New Jersey, je dosiaľ veľkou generačnou výpoveďou, opusom, čo nezostarol a patrí do desiatky mojich najobľúbenejších filmov. Je čiernobiely, nič sa v ňom vlastne nedeje, len sa mudruje na ľahké témy a narieka sa nad životom, a predsa je v ňom obsiahnutého veľmi veľa. Definuje totiž svetonázor, ktorý je, či presnejšie bol v prvej polovici deväťdesiatych rokov vlastný celej jednej generácii. Smith v ňom jednoducho, ako sa to zvykne hovoriť, položil prst na tep doby.

Teraz prišiel Clerks 2 a ak v ňom Smith niečo niekam položil, tak zase prst, ale tentoraz na spúšť pištole opretej o vlastnú spánkovú kosť, sťa filmára, ktorého je hodné si nielen pamätať, ale aj vážiť, lebo stále má čo povedať. Nemá, tak spúšť potiahol a spáchal autorskú samovraždu. Lebo za nič iné film Clerks 2: Muži za pultom nemôžem považovať. Vzhľadom na jednotku totiž pôsobí nie ako jej rozvinutie, prípadne pokračovanie, ale popretie. Už nie ironický, no o to presvedčivejší portrét generácie, hlúpa romanca obalená samoúčelnými dialógmi a motívmi, ktorých jedinou funkciou je dobre znieť a pôsobiť cool. Vlastne cool už asi nie, teraz sú na to iné slová. Husto? Môže byť, za mladi sme hovorili tučne, ale tie časy sú preč. Len Smithovi to nedošlo, a tak vystavuje svojich hrdinov identickým situáciám s identickými výsledkami, len je to celé zrkadlovo obrátené.         

Najviac ma však srdí, že som, zdá sa, jediný, komu sa Clerks 2 nepáči. Možno je to preto, že odmietam prijať jeden zo základných motívov filmu – totiž ten, že každý by sa rád díval na slečnu vykonávajúcu orálny sex somárikovi, len to odmieta priznať, lebo sa hanbí. Ten predpoklad jednoducho nie som schopný prijať, lebo som presvedčený, že zvedavosť má svoje hranice. Pripúšťam, sex so zvieratami asi môže byť sranda, ale akosi ma to neláka, ani ako diváka. Možno o veľa prichádzam, ale slovami Julesa z Pulp Fiction, hovno možno chutí ako jahody, ale nikdy na to neprídem. Tak nejako to, myslím, odznelo a presne to postihuje problém filmu Clerks 2. Samoúčelnosť. Smith má podobne ako Tarantino dar slova, je majstrom dialógu a film zapĺňa hláškami, často brilantnými. Len škoda, že za nimi niet iného zmyslu, ako ony sami. Vraví sa tomu gýč a prekáža mi to. Takto sa nik nerozpráva, perly ducha z nás vychádzajú len občas, okolo nich je veľmi veľa balastu. Nie v Clerks 2, a preto ten film pôsobí neautenticky a nevierohodne, nedá sa mu veriť ani ako obrazu reality, ani ako čírej fikcii.

Pripúšťam, že nemať rád klasického múdreho Smitha, teda režiséra a scenáristu filmov Podvodníci z New Jersey/Mladí muži za pultom (Clerks 1994), Flákači (Mallrats 1995), Hľadám Amy/Zúfalec (Chasing Amy 1997) a Dogma (1999), Clerks 2 by sa mi mohli páčiť ako fajn konverzačná, miestami zbytočne nechutná, ale inak prijateľná komédia. Je v nej totiž niekoľko nesmierne pôvabných scén, napríklad pasáž uťahujúca si z Pána prsteňov, ktorú by som za iných okolností smelo označil za geniálnu. Lenže to by celý film naozaj nesmel byť hlúpy a zbytočný, a hlúpo zbytočný a zbytočne hlúpy a nechutný k tomu.

Ale môžem byť celkom mimo, stáva sa mi to často a je to v poriadku. Cítim sa staro.          

Clerks 2: Muži za pultom, Clerks II. USA 2006, kino, 97 min.

Réžia: Kevin Smith
Scenár: Kevin Smith
Kamera: David Klein
Hudba: James L. Venable
Hrajú: Brian O’Halloran – Dante Hicks, Jeff Anderson – Randal Graves, Rosario Dawsonová – Becky, Jason Mewes – Jay, Kevin Smith – Tichý Bob, Trevor Fehrman – Elias, Jennifer Schwalbach Smithová – Emma Buntingová, Jason Lee – Lance Dowds, Ben Affleck – náhodný zákazník
Oficiálna stránka filmu: http://www.clerks2.com/