Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Maxim E. Matkin | 1.2.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Dvanásta kapitola - Bosými nohami po sklenených črepoch

Blank

Odkedy sa Filip so Siamkou prestali snažiť o sex, zistili, že im je spolu dobre. Z úsmevu, ktorý si vymenili na chodbe, v školskej jedálni alebo na porade kolegovia usúdili, že sú svedkami vášnivého vzplanutia, riaditeľka im dokonca povedala, že kým to nenaruší ostatné pracovné vzťahy, nemá proti ich láske nič a Siamkino vyhlásenie, že sú len kamaráti, všetkých len utvrdilo v presvedčení, že spolu po práci divoko vyčerpávajúco súložia na všetky možné spôsoby. A oni si pritom len varili, chodili do kina a požičiavali si knižky. Zrelý vzťah zachovalých penzistov.

- Neotravujem ťa s tým už? – spýtala sa Siamka.

Stáli na ulici osvetlenej lampami, výkladmi a svetielkami kamier okoloidúcej skupinky ázijských turistov. Filip jej vyťahoval z vlasov zablúdenú nočnú moru.

- S čím? – spýtal sa.

- Že ti už piatykrát rozprávam o tom hajzlovi.

- Nie. Uvoľni sa a daj priestor nenávisti, - zasmial sa Filip.

Cítil na krku jej teplý dych. A vôňu parfumu zmiešanú s príjemným pachom zeleného jelenicového kabáta, ktorý mala na sebe.

- Keď niečo povieš toľkokrát, zoslabne to, - povedala. - Fakt to funguje, treba sa z nepríjemných vecí vyrozprávať a môžeš ich odložiť, lebo stratia váhu, vyblednú ako vysušený list a ty ich konečne vládzeš zdvihnúť a vyložiť zo svojho vnútra von.

- Nehýb sa, - povedal jej Filip a odmotával jej z vlasov nočného motýľa.

Zachytil ich tak objektív kamery staršej usmievavej Japonky.

Motýľ bol vyslobodený, krivoľakým invalidným letom sa vzďaľoval preč.

Japonka sa usmiala, decentne sklonila hlavu na znak vďaky. Siamka kývla hlavou tiež.

- Nechceš si aj ty odložiť nejaké vysušené listy? – spýtala sa. – Dlžím ti to.

- Tak hej. Pozývam ťa na víno, - povedal Filip, ale vedel, že tento večer je príliš pekný na to, aby v ňom spomínal na minulosť.

V podniku bolo všade plno, len pri bare sedel osamelý muž a pri ňom dve prázdne miesta. Muž otočil hlavu k Filipovi a usmial sa. Bol to Elvisov dedo Teodor. Zvítali sa, zoznámili so Siamkou a zostali na seba hľadieť.

- Ste tu sám? – spýtal sa Filip.

- Áno. Vyzerám tragicky? – povedal Teodor.

- Chcete počuť pravdu?

- Ani nie.

- Môžeme si na chvíľu prisadnúť? – spýtala sa Siamka nenútene.

- Už vám niekto niečo odmietol? – zakoketoval s ňou Teodor.

- By ste sa divili, - povedala ona a prisadla si.

- Ja už ničomu nerozumiem, - povedal Teodor a kývol barmanovi.

- Chodíte sem často? – spýtala sa, keď si objednali.

- Nie som taký hrdina. Ale mal som s priateľmi taký zvyk. Roky. Posledný piatok v mesiaci sme sa obyčajne prerozprávali až do svitania. Ale jeden z nich minulý rok zomrel a druhý už mesiac leží na onkológii. Tak tu teraz sedím na ich počesť.

- Tak si na nich pripime, - povedala Siamka.

- Ste milá. Veľmi.

A tak si teda pripili. Na priateľstvo. Lebo to vydrží najdlhšie a drží nás nad hladinou, aj keď už všetko ostatné kleslo ku dnu.

Mihla sa za oknom ako prízrak. Ako niečo, čo síce vidíme len kútikom oka, ale celkom nás to vyruší. Bola v tom barovom okne iba okamih, ale Filip vedel, že je to ona. Pozná predsa jej krok, jej pohyb, celé to fluidum nedotknuteľnosti, ktoré ju obklopuje.

Vybehol von a zakričal do ulice:

- Šeri!

Zastala a otočila sa. Mala iné vlasy. Krátke a strapaté, odfarbené na blond.

- Ahoj, Filip, - povedala.

- Kde máš vlasy? – spýtal sa.

- Nový život.

- Aha.

Díval sa jej do očí a zdalo sa mu, že padá do priepasti. Oblievala ho horúčava a zároveň sa mu do košele opieral studený vietor. Pod ním len hĺbka a stále sa približujúci nevyhnutný okamih definitívnej bolesti.

- Ako sa máš, Šeri?

- Práve tebe sa nemôžem posťažovať, - povedala.

- Môžeš.

- Nemôžem. Už som ti ublížila dosť.

- Chodíš s niekým?

- Nie som schopná.

- Ty nie si schopná? A kto potom je?

- Ktokoľvek iný.

Pozerala na neho smutne a akoby z veľkej diaľky. Akoby bola trochu cudzia. Možno je to tými vlasmi, pomyslel si Filip. A možno je to tým, že sme sa už naozaj rozišli. Ako dve lode v mori.

- Môžem ťa niekedy pozvať na kávu? – spýtal sa Filip.

- Niekedy áno. Ale ešte je na to priskoro.

- A kedy bude pravý čas?

- Nemáš taký pocit, že chodíš bosými nohami po sklenených črepoch, keď sa so mnou rozprávaš? – spýtala sa.

Filipa to ohromilo. Áno, povedala to presne.

- Tak vidíš, - povedala Šeri. – Tak keď ten pocit pominie, môžeme ísť na kávu.

Zase ho odmietla. Zase. Čo ma núti nastavovať stále ďalšie líce? spýtal sa sám seba.

- Ty v tom máš tak obdivuhodne jasno, - povedal ironicky.

- Nemám, - povedala. – Len ty ma stále nútiš hovoriť ti nie.

- Ja?

- Ty.

- Zase ma obviňuješ?

- Ešte stále máš pocit, že môžeme ísť na kávu a nepohádať sa?

- Ja sa nechcem hádať.

- Tak sa nehádaj.

Zostali ticho. Šeri zostala civieť na nejaký bližšie neurčený bod na chodníku, Filip zase na ňu.

- Tak ja idem, - povedal.

- Dobre, - povedala mu.

- Môžem sa ti dotknúť tých nových vlasov?

- Nie. Neznášam to.

Keď sa Filip vrátil do baru, prvé, čo uvidel, boli Siamkine oči. Bola v nich zvláštna zmes starosti, nehy a strachu, že bude opustená. Filip mal zrazu nečakanú chuť ju objať a ubezpečiť, že s ňou nie je len provizórne, aby mu rýchlejšie prešiel čas na čakačke u inej ženy. Ale nemohol to urobiť, díval sa na nich Teodor ako sudca na poslednom súde skúmajúcom milostné delikty. Tak len povedal „Som v poriadku“ a dúfal, že si z týchto troch slov Siamka odvodí to chlácholivé objatie sama. 

- Nedopoviete ten príbeh? – spýtal sa jej Teodor.

- Vlastne ani nie je taký zaujímavý, - povedala Siamka.

- Ale no tak, - povedal Teodor.

- Aký príbeh? – spýtal sa Filip.

- O Britannicu, - povedal Teodor. – Bola to sesterská loď Titanicu. Keď sa Titanic potopil, Britannic bol ešte vo výrobe. Takže práce zastavili a dorobili ho podľa zrevidovaných plánov, aby sa vyhli podobnej katastrofe.

Teodor sa otočil k Siamke a vyčkával. Filip sa musel usmiať, keď si spomenul, že Teodor učí na vysokej škole, Siamka si totiž odovzdane vzdychla ako študentka na ťažkej skúške a začala rozprávať:

- Videla som taký dokumentárny film. Britannic bol cez prvú svetovú vojnu prerobený na nemocničnú loď. Zvážal ranených britských vojakov domov, cestou im poskytoval zdravotnú pomoc. A v novembri 1916 sa niečo stalo, historici sa dodnes nevedia dohodnúť, či loď narazila na podmorskú mínu, alebo ju zasiahlo torpédo z nemeckej ponorky. Britannicom niečo zatriaslo a začal sa potápať. Strašne rýchlo. Zdravotné sestry zachraňovali pacientov, nakladali ich na člny a organizovali pomoc. Lenže všetkým pomôcť nedokázali a často ani sebe. V tom filme citovali výpoveď devätnásťročnej zdravotnej sestry, ktorá povedala: „Bol tam chaos, krik, zúfalý nárek. Ocitla som sa v studenej vode, snažila som sa plávať, ale dlho som to nedokázala. Klesala som ku dnu, zmierená s tým, že zomriem. Zrazu som pocítila zovretie silnej mužskej ruky, ktorá ma ťahala k hladine.“ Neviem prečo, ale to rozprávanie malo takú silu, že som sa rozplakala.

Siamke sa oči naplnili slzami. Ospravedlňujúco zakývala rukou.

- Už zase, prepáčte, - povedala.

- To nič, - povedal Teodor. – Jednoducho si aj vy želáte byť zachránená.

Filip jej podal papierovú vreckovku.

- Ako každý, - povedal Filip.

- Máte pravdu, ako každý, - povedal Teodor. – Ale to máte tak, že nikdy neviete, koho zachránite už len tým, ako žijete.

Siamka sa na Teodora usmiala a Filipovi napadlo, že to mohlo byť celkom zaujímavé, čo si tí dvaja poveda

Maxim E. Matkin  viac od autora »