Život nie je telenovela, kde všetci hneď od začiatku vedia, ktorá postava je dobrá, ktorá zlá, kto je odsúdený na trpký koniec a komu nakoniec pravú lásku posvätia pred oltárom. Každý svoj život žije ako vie. A lásky má niekto celý peceň a niekto zbiera omrvinky. Mne sa teraz len pár omrviniek rozpúšťa na jazyku, ale majú úžasnú neopakovateľnú chuť.
Život nie je telenovela, zopakoval si Gregor a civel na to Cherry v nadpise diskusného príspevku. Odkedy sa Šeri tak náhle rozhodla, že s ním prestane komunikovať, zaháňal stupňujúce sa abstinenčné príznaky pátraním po jej stopách. Desaťkrát si prečítal ten jediný mail od nej, ktorý nevymazal. Preliezol všetky internetové stránky, o ktorých vedel, že ich navštevuje a hľadal jej slová. Mne sa teraz len pár omrviniek rozpúšťa na jazyku. Napísala to deň pred rozchodom. Mal jej sľúbiť to zdobenie stromčeka, to sa jej dotklo. Cítila sa sama. A je inteligentnejšia, hĺbavejšia a vtipnejšia, než si dovtedy myslel. Načo je dobrý internet? Aby si človek uvedomil, ako hlboko sa môže mýliť.
Som idiot, povedal si Gregor. Musím sa o ňu viac starať.
Vyťukal jej číslo a nechal zvoniť. Cítil, ako sa mu potia dlane, hoci vedel s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote, že mu nezdvihne. Už jedenásť dní nezdvihla.
Pozeral na monitor, preklikával články a hľadal jej meno v diskusných fórach. Zavolal mu spoločník. Demeter. Môže niekto normálny dať decku meno Demeter? Nikdy jeho rodičov nevidel, ale dosť o nich počul. Vedú si presnú evidenciu, kedy boli ich dospelí synovia, nevesty a vnúčatá na spovedi, nech v tom majú jasno. A syna volajú Demeter. Žiadne zdrobneniny. Možno si aj Šeri zmenila nick, teraz, keď tie omrvinky lásky spláchla do záchoda. Spoznal by jej vety aj pod iným menom? Dokáže rozoznať jej zaužívané zoskupenia slov, postupnosť myšlienok, obľúbené slovné spojenia?
- Čo si o tom myslíš? – spýtal sa ho Demeter v závere svojho monológu.
- Čo si o tom myslím? – zopakoval Gregor. Zopakovať poslednú vetu je dobrým spôsobom udržania konverzácie, keď treba preukázať záujem, nič nepovedať a podnietiť druhú stranu, aby hovorila. Tento trik pomáha aj vtedy, keď vás pristihnú, že nepočúvate. - Je to na diskusiu, - povedal Gregor a premýšľal, čo to asi tak na diskusiu je.
- Podľa mňa je riskantné ísť do takej veľkej investície, - povedal spoločník.
- Riskantné? – povedal Gregor, konečne v obraze. – Odkedy ti riziko vadí?
- Nemusíme do toho ísť, nič nás nenúti, v pohode všetko funguje. Nemusíme si brať úver a dávať banke záruky.
- Čoho sa bojíš?
- Že tentoraz nemusíme mať šťastie.
- Ty máš dnes nejaký blbý deň?
- Takto sa rozprávaj so svojimi frajerkami, nie so mnou.
- Nemám frajerky, Demeter.
- Jasné, nemáš. Tak mi ukáž čísla, čo ma presvedčia a nemusíš kaliť vodu rečami o blbých dňoch.
- Zajtra ti ukážem čísla, aké chceš, - povedal Gregor.
- Ráno?
- Ráno, - povedal Gregor a pozrel na kopu papiera, ktorú si tým pádom bude musieť vziať na noc domov.
- Prepáč, že som na teba tak vyletel. Ale nerád by som zostal s holým zadkom jak pred pätnástimi rokmi.
- Ten holý zadok už nemáš hlavne kvôli tomu, že sme sa vtedy nebáli riskovať.
- Boli sme mladí a nemali sme čo stratiť.
- To je relatívne.
- Pozri, ja som nad tým premýšľal a je na čase zmeniť stratégiu.
- Akú stratégiu?
- Podnikateľskú aj životnú. Ubrať plyn, sústrediť sa na istotu a vážiť si to, čo je podstatné.
Gregor sa začal smiať: - Našli ti nejakú smrteľnú chorobu, alebo si začal počuť hlasy?
- Ty ignorant, raz to aj tebe dôjde, - povedal Demeter so smiechom a zložil.
Bolo nutné prebojovať sa cez štyri telefonáty, päť mailov, jednu zbytočnú poradu a asi osem otázok od podriadených, ktoré stačilo len vypočuť, kým si Gregor mohol povedať, že na dnes už pracoval dosť. Ešte nohy Dáše z učtárne sa postavili medzi neho a odchod domov. Boli dlhé a v tenkých pančuškách a minisukni príliš nahé. Gregora vždy zaujímalo, aký je to asi pocit, keď ženám pri takejto minimálnej tepelnej izolácii ťahá na šušku.
- Nie je vám zima? – spýtal sa jej.
- Ako kedy, - povedala s čudným úsmevom. Chcela by ma, uvedomil si Gregor polichotene. Neohovorili ma dostatočne vo firme po tom škandále so Šeri a kusom hovädzieho? Niet škvrny na charaktere, ktorá by ti nemohla byť nakoniec na prospech.
- A teraz? – spýtal sa Gregor.
- Teraz mi je teplo.
- Môžem si siahnuť? – spýtal sa drzo.
- Všetci sa dívajú.
- No a?
- Keby som vás udala za sexuálne obťažovanie, mám štyroch svedkov, - povedala.
- Vy ste hravá povaha, - povedal s úsmevom.
- Počula som, že aj vy.
- Neverte ohováraniu.
- A vy zas neverte všetkému, čo naznačujú krátke sukne.
Kde bola táto Dáša doteraz? Písala do Playboya?
Požičovňa svadobných a spoločenských šiat bola vysvietená ako kostol. Ako chrám blaženosti, ku ktorému sa utiekajú duše dievčat ošetrujúce si ďalšie rany obväzmi mantier všetkosadobreskončí a nájdemtohopravého. Vo vnútri boli vysoké skrine, z ktorých sa valili záveje tylu a bielych čipiek. V kresle sedela udržiavaná štyridsiatka a obhrýzala si nalakované nechty. Za pultíkom stála mladá bledá a totálne vystresovaná Ryba Mrenka a hrabala sa v papieroch. Gregor odhadol Mrenku na tú, čo by mohla byť o niečo informovanejšia než požieračka nechtov a vyčaril prívetivý úsmev:
- Prepáčte, je tu Šeri?
- Nie je, - povedala Mrenka a zdvihla naňho nesústredené oči.
- A kde je?
- Neviem.
- Aha, - povedal Gregor a pokúsil sa preladiť na Mrenkinu vlnu. S takými typmi ho to nikdy nebavilo. – Vybehla von a neviete kam, alebo tu nie je už od rána a vy neviete prečo?
- Spýtajte sa kolegyne, - povedala Mrenka. – Hneď tu bude.
Gregor si uvedomil, že hypnotickú svadobnú hudbu, útočiacu z neviditeľných reproduktorov, prehlušuje tlmená hádka.
- Ja ju zabijem, - povedala žena v kresle polohlasne.
Gregor sa na ňu pobavene otočil.
- Koho?
- Hovorí s vami niekto?! – vyštekla naňho žena.
Gregora to šokovalo. Od čias, keď prestal vídavať kuchárky v jedálni na základnej škole, sa s ním žiadna cudzia žena takto nerozprávala.
- A s vami niekto hovorí? – spýtal sa ženy Gregor.
- Nechajte ju, - zašepkala mu do ucha Mrenka. – Je už skoro šialená.
- No tak už vylez! – zakričala žena kamsi do rohu. – Nech vidíme, čo sa zase dodrbalo!
- Nevyleziem! – ozval sa z rohu hysterický hlas.
- Len sa mame ukážte! – ozval sa iný hlas.
- Okamžite! – zakričala žena.
V rohu sa rozprestrel záves a zo skúšobnej kabíny väčších rozmerov vyšla nevesta so závojom na hlave, v dlhých šatách s nadýchanou sukňou a hornou časťou tela natlačenou do korzetu. Veľké uplakané oči, na čele mejkapom zamaskované vyrážky a obhryzené nechty. Vedľa nej blondína v bedrových džínsoch, akoby Britney Spears z oka vypadla. Medzi perami mala dva špendlíky a pochybovačný úsmev.
- No čo? Veď dobre, nie? – povedala žena.
Nevesta sa chcela vidieť v zrkadle, urobila krok vzad a pristúpila si vlečku.
- V svadobných šatách sa necúva! – povedala Britney.
- Kam by už cúvala? – povedala žena.
- Keď ste nevesta, necúvať, neobzerať sa, kráčať dopredu a držať si vlečku, - povedala Britney.
- Keď ste žena, tak platí to isté, - prisadila si žena. - Necúvať, neobzerať sa, kráčať dopredu a držať v hrsti vlastný rozum a papierové vreckovky.
Neveste sa skrivila tvár do plaču. Ako začala kvíliť, tak sa otáčala a ukázala sa zozadu. Zozadu bol korzet otvorený, medzi jeho časťami bolo vidno kusisko holého chrbta.
- To čo má znamenať? – povedala žen
Maxim E. Matkin viac od autora »
Deviata kapitola -Trochu nežná, trochu chladná, tvrdá z prinútenia
Jedenásta kapitola - Môžeš ma objať?
Ôsma kapitola - Kedysi aj tá tráva za niečo stála
Dvanásta kapitola - Bosými nohami po sklenených črepoch
Trinásta kapitola - Život nie je pornofilm