Jedenásta kapitola - Môžeš ma objať?

Lola mala rada činnosti, ktorých výsledok bolo vidieť. Natieranie plota. Vešanie obrazov. Presúvanie nábytku. Montáž police alebo skrinky, ktoré bolo treba po zakúpení poskladať. Mala rada aj procesy súvisiace s estetikou a detailom, napríklad prišívanie odpadnutých gombíkov, strihanie nechtov, vyberanie prisatých kliešťov, zapichnutých triesok a vôbec všetko, čo sa robí pinzetou. Rada tiež vytláčala vyrážky, ale Elvis jej to nechcel dovoliť. Aj farbenie a strihanie vlasov bolo z tejto kategórie.

- Prečítala si si návod? – spýtala sa Lolina kamarátka, ktorá sa zo všetkých ľudí na svete najviac podobala Ornelle Muti.

- Načo? Čítala som ho pred tromi rokmi. Farba ako farba, - povedala Lola a dôkladne nanášala štetcom svetlofialovú kašu na Ornellinu hlavu.

Sedeli v Lolinej kuchyni, cez staré záclony s veľkými kvetinovými vzormi svietilo do domu šikmé jarné slnko a vytváralo na náprotivnej stene čipkové tiene.

- Čo keď mi zlezú vlasy? – spýtala sa Ornella.

- Založíš fanklub Sinéad O’Connor.

- Nothing compares to you?

- Of course, - povedala Lola.

- Trénuješ anglickú konverzáciu?

- Každé ráno dvadsať minút, keď si mi to už poslala, aspoň celkom nezdementiem, - povedala Lola. – Nech žije internet.

- Dostala si aj ten článok o objatiach?

- Jasné, veľmi inšpiratívny, - uškrnula sa Lola. - Štyri objatia denne proti depresii, osem zabezpečí duševnú rovnováhu a dvanásť psychický rast.

- Prečo ma tak berie do spánku? – spýtala sa Ornella.

- Vždy ťa berie, keď ti farbím vlasy, - povedala Lola. – To sú tie nežné dotyky. Aj trojhlavému drakovi musela jeho matka pred spaním ískať, pamätáš sa?

- Keby som hlasno zachrápala, neber si to osobne.

- Ja si neberiem osobne skoro nič a táto schopnosť ma zachraňuje pred chronickým zúfalstvom.

- Nevyzeráš na adeptku chronického zúfalstva.

- Máš zatvorené oči, čo ty vieš, ako vyzerám?

- Tretím okom predsa.

Obe sa zasmiali.

- Keď žiješ v meste, ľahšie sa ťa chytá depka, - povedala Lola. – Už chápem, prečo v klasických románoch posielali hrdinov so zlomeným srdcom na vidiek na zotavenie. Lebo keď vidíš, ako sa zelený výhonok derie zo zeme, ako každým dňom rastie, že slnko vychádza a zapadá, semená klíčia, včely opeľujú a vtáky, mačky, psy sa vonku pária, tak sa tá životaschopnosť nalepí aj na teba, nedá sa inak. Videla si moje tulipány?

- Videla.

- Zasadila ich ešte bývalá majiteľka, ale povedala mi kde, aby sme tam nezložili nejaké tehly. Ale teraz sú už moje, adoptovala som ich.

- Tie žlté sú fakt nádherné.

- Dám ti z nich so sebou do kvetináča.

Musím sa spýtať mamy, či nemám medzi predkami nejakých sedliakov, pomyslela si Lola, je až nenormálne, ako ma vzrušuje predstava vytrhávania buriny zo záhona ruží.

Lola šla vyprevadiť Ornellu až za bránku, pozerala, ako jej vlasy žiaria farbou cappucino a potom za zadným sklom auta miznú v zákrute.

Otočila sa k svojmu domu. Jarná tráva sa sviežo zelenela, tulipány pestrofarebne ohýbali štíhle krky. Vo vzduchu niečo voňalo, po plote skákala straka, na streche škrípal veterník v tvare kohúta.

Lole sa zrazu zachcelo ľahnúť si na zem, ako keď bola malá a zacítiť, ako sa krúti. Splynúť s tou obrovskou živou masou, ktorá tvorí túto planétu. Ale neľahne si, nie, veď ako jej vždy doma prízvukovali, sedieť a ležať na zemi sa môže len v mesiacoch, ktoré nemajú v názve písmeno R.

Sadla si vzadu v záhrade na lavičku a s knihou o záhradnej architektúre na kolenách snívala o trase budúceho chodníčka vinúceho sa pomedzi stromy a kríky.

Prisadol si k nej Gregor. Nepočula ho prichádzať. Ani motor jeho auta, ani buchnutie brány. Len pár posledných krokov tesne pri lavičke. Priniesol so sebou na obleku pach cigariet, kancelárskych chodieb a stresu.

- Ahoj, - povedala Lola.

- Ahoj, - povedal Gregor.

- Ako si sa mal? – usmiala sa naňho.

- Skvelo, - povedal bezvýrazne.

- Cítiš ten vzduch? – spýtala sa Lola.

- No.

Chytila ho za ruku. Nereagoval.

- Haló, tu Huston, je na orbite všetko v poriadku? – povedala.

Gregor si vzdychol.

- Trápi ťa niečo? – spýtala sa.

- Nemôžeš mi pomôcť.

- Môžem sa pokúsiť.

- Nemôžeš.

Zdvihol sa a odišiel.

V kuchyni sedel za stolom Elvis a natieral si asi osem chlebov nutelou. Rodiny so synmi vo veku zožeriemčovidím by mali dostávať štátne dotácie na čokoládu a rezne, pomyslela si Lola.

- Priviezol ťa otec? – spýtala sa.

- Autobus, - povedal Elvis. – Ja s ním autom nechodím.

- Prečo?

- Len tak. Ošetrovatelia povedali, že bude lepšie nedávať týchto dvoch samčekov do tej istej klietky.

- Akí ošetrovatelia?

- Nerozumieš vtipu?

- Nie.

- Klimaktérium?

- Nepredbiehaj.

Lola si sadla k nemu za stôl a zahryzla do jedného z chlebov.

- To je môj! – ohradil sa Elvis.

- Sedem ti nestačí? Musíš sa naučiť deliť. Čo bolo v škole?

- Nič.

Pozerala na syna a zrazu zacítila taký príval lásky k nemu, že ju to skoro položilo. Vie on o sebe, že je úžasný? Že je milovaný? Že je vlastne krásny v tej svojej neohrabanosti, vzdore, ironickom úsmeve? Vie to? 

- Môžeš ma objať? – spýtala sa ho Lola.

- Smrdím, - povedal Elvis.

- Nevadí.

Naklonil sa cez roh stola a objal ju. Bolo z neho cítiť školskú jedáleň a chlapčenský pot. Dlhými chudými ramenami ju silno zovrel, Lolu pošteklili na tvári jeho vlasy. Objal ju ako decko.

- Tak čo, stačí? – spýtal sa.

- Ľúbim ťa.

- Ja viem.

- Nemám ti kúpiť antiperspirant?

- Ale nech z neho nesmrdím jak kurvin kufor.

- To máš odkiaľ ten kurvin kufor?

- Špakova matka tak hovorí Špakovi.

- Nájdeme niečo mužne nevtieravé.

- To znie hrozne.

- Ja si myslím, že je mojou povinnosťou ako matky postarať sa, aby si nesmrdel.

- Už ma pusti.

- Prečo?

- Nemôžem z toho dýchať.

Lola uvoľnila objatie a pohladila ho po vlasoch.

- Prečo už nie si malý?

- Lebo ma to otravovalo.

A vonku sa zdvihol vietor a kohút na streche sa znovu rozoškrípal.

Lola na povale priložila rebrík k strešnému okienku, potriasla ním, aby odskúšala jeho stabilitu a pomaly stúpala po priečkach hore. Na povale bolo šero, nepravidelné zoskupenia rároh a kopa prachu. V lúčoch svetla vírili jeho čiastočky ako go go tanečnice. Lola stúpala k osvetlenému štvorcu skla ako postavy v kreslených vtipoch na ceste do neba.

Okienko nešlo otvoriť, ale s tým počítala. Mala skrutkovač a zvládnuté základy fyziky. Keď ho vypáčila, vpustila čerstvý vzduch do nepohýbaniny starej niekoľko desaťročí. Vytiahla sa do okienka a sadla si na strechu.

Okolo nej škridla, pod ňou odkvap, vedľa nej hlučný plechový kohút. A okolo nebo. A vietor, ktorý privial pár predčasne strhnutých okvetných lístkov.

Lola vybrala z vrecka malú starodávnu olejničku s nápisom minerva, patriacu pôvodne asi k nejakému predpotopnému šijaciemu stroju a opatrne preložila nohu z vnútornej strany okienka na vonkajšiu. Ak sa v okienku postaví, zachytí sa výstupku na dosah ruky a premyslene sa natiahne, dočiahne olejničkou na škrípajúceho kohúta, do drážky, ktorú videla celkom zreteľne.

Vietor sa znovu oprel do strechy a kohút sa znovu prenikavo rozospieval.

- Mami, okamžite zlez dolu! – ozvalo sa z dvora.

Lola pozrela pod seba.

Pod domom stál Elvis a obďaleč aj Gregor.

- O chvíľu! – zakričala mu Lola.

- Mami, prosím ťa! – v Elvisovom hlase sa čosi zlomilo. – Prosím ťa, neblbni, je to nebezpečné!

Lola v okienku už

Maxim E. Matkin  viac od autora »