Mala termosku s horúcim čajom, rozkladaciu stoličku, na kabáte vyhrnutý golier, okolo krku šál, na hlave čiapku, na rukách rukavice, žuvačku a ďalekohľad. Pripadala si ako Nikita. Nie Brutálna Nikita z toho seriálu, iba Nikita z toho filmu. Trochu nežná, trochu chladná, tvrdá z prinútenia. Krásna, profesionálna a nepolapiteľná. A nezmyselne zamilovaná do nesprávneho muža. Ako sa len volal? Rob? Bob? Greg? Nie, Greg nie, tak sa volá Šerin nesprávny muž, nie Nikitin.
Šeri sa lepšie usadila na rybárskej stoličke, ktorej nohy sa zaborili do blata poprášeného snehom ako formička na vianočné pečivo do mäkkého cesta. Zdvihla znovu ďalekohľad k očiam. Drahý, poľovnícky, zázračne približujúci. Mala ho požičaný od nového kolegu, bohvie na čo mu je, keď nikam nechodí, len sedí doma v paneláku. Asi špehuje susedov z domu oproti a ukája sa pritom. Šeri zložila ďalekohľad z očí a pozorne si ho prezrela. Bol čistý a ničím nesmrdel, takže ten chlapík nie je taký sprostý, ako vyzerá.
Zavadila o tvrdú škatuľku pod vrstvami oblečenia. Holterov monitor, povedal jej mladý doktor so studenými prstami, budete ho mať 24 hodín a robiť to, čo zvyčajne a tento prístroj zaznamená, čo pri tých každodenných činnostiach robí vaše srdce, keď vám teda tak búši a vynecháva, ako hovoríte. Nuž, vážený pán doktor, medzi moje zvyčajné aktivity nepatrí špehovanie domu svojho milenca, ale nikdy nehovor nikdy, možno sa to stane mojím koníčkom, čo vy viete, aj tak mi neveríte, že sa mi zastavuje srdce, pýtate sa ma na to s výrazom človeka, ktorý sa rozpráva s debilom. S tou elektronikou napojenou na hrudník som hrdinka niekde na polceste medzi Nebrutálnou Nikitou a Stephenom Hawkingom. Zatiaľ Nebrutálnou a Zatiaľ Sa Pýtajúcim na perspektívy prežitia ľudstva ako takého.
Vo vzduchu sa vznášalo pár osamelých vločiek snehu. V hľadáčiku ďalekohľadu sa objavil dom s niekoľkými známkami prebiehajúcej vlažnej rekonštrukcie. Vonku pár vriec s odpadom, baliace kartóny a okná bez záclon. Pred domom dvaja muži nemotorne manipulovali s veľkou papierovou škatuľou. Starší šedivý muž s bradou v krikľavej športovej vetrovke a vysoký chudý chlapec v niekoľkých mikinách na sebe a s divnou ušiankou na hlave. Môže mať tak trinásť alebo aj sedemnásť, je v ňom niečo neproporčné a nedorastené, ťažko ho odhadnúť. Možno nie som pri tom správnom dome, pomyslela si Šeri. Gregorovo auto nevidno, za domom trčí len nejaký nie príliš drahý a nie príliš nový model.
Tí dvaja vybrali zo škatule reťaz vianočných svetiel a začali ich vešať na mladú borovicu rastúcu pri bráne. Nejde im to. Znovu dávajú dolu, čo povešali. Mladý ide po rebrík, starý zatiaľ stojí a čumí na strom ako na nejaké posolstvo z vesmíru.
Šeri sa napila čaju z termosky. Earl Grey s cukrom, pre to sa oplatí popáliť pery.
Starý s mladým lezú po rebríku, naťahujú sa so šnúrou. Šeri sa usmiala a nato dostáva záchvat smiechu aj chlapec.
Z domu vyšla žena. Prichádza k borovici a niečo nesie, drží to v dvoch utierkach.
Šeri zaostrila. Je to Gregorova žena. Je to Lola.
Šeri cíti, ako sa jej rozbúchalo srdce, po chrbte jej stiekla kvapka potu. Dobre, len nech mi tlčie, nech sa všetko zaznamená do toho prístroja, nech vieme, čo sa mi deje a kto mi to spôsobuje.
Lola má na sebe kapsáče a dlhý sveter a nevyzerá až tak dobre ako vtedy v lete nad Šeriným stolom. Ale je šťastná, tak nechutne šťastná, ukazuje tým dvom na rebríku koláč na plechu ako v trápnych reklamách na prášok do pečiva. Nedivím sa už ničomu, ktorý muž ako Gregor by sa ponáhľal domov k žene vo svetri a s neumytými vlasmi, čo chodí po dvore s koláčom?
Pred dom zacúva dodávka a o chvíľu z nej vynášajú veľký gauč medovej farby zabalený v igelite. Šeri sa díva a nemôže uveriť vlastným očiam. Veď je to jej gauč. Vždy chcela práve taký. Jednoduché čisté línie a presne tento odtieň teplej hnedej. A už nikdy ho nebude môcť mať. Ako keď si vaši známi pomenujú novorodenca menom, ktoré máte pre svoje naplánované dieťa už dávno vybraté vy. Oni majú svoje decko a to je rozmaznané a protivné, jednoducho je ich a nie vaše a vy už nikdy svojmu dieťaťu to isté meno dať nemôžete. A kým vovlečú gauč do domu, ten krásny pohodlný gauč farby medu do domu, v ktorom sa ešte nestihli zabývať, zistí Šeri, že jej zostala zima, že jej premokla pravá čižma na vysokom podpätku a že na svete už neexistujú gauče, ktoré by ju mohli nadchnúť, pretože ten pravý, vysnívaný, ktorý mal stáť v jej vlastnej obývačke pred jej vlastným krbom, na ktorom by sedela so svojím manželom, dieťaťom, psom a mačkou a dívala sa do plameňov a popíjala chardonay, ten je pre ňu navždy stratený.
- Stlstni na tom gauči, ty krava, - povedala Šeri nahlas. Nemá to zmysel. Už sa necíti ako akčná hrdinka, cíti sa ako obeť lúpeže. Ide domov, dá si vaňu, zavolá Gregorovi a nechá sa dobre pretiahnuť.
Zazvonil jej telefón.
- Anička? – ozvala sa mama. – Môžem ťa vyrušiť?
- Áno, mami, ako sa máš? – povedala Šeri.
- Chcela som spýtať, na ktoré koláčiky máš tento rok chuť.
- Na koláčiky?
- Vždy si mala rada kokosové pusinky a také tie kvetinky lepené lekvárom, ale minulý rok si sa ich ani nedotkla.
- Minulé Vianoce som mala črevnú chrípku, mami.
- To neboli Vianoce, to bola Veľká noc.
- Boli to Vianoce, mami, nepamätáš sa, ako som sa vyvracala pod stromček?
- Ó, bože, áno, ten papierový betlehem som musela vyhodiť, také boli do neho tie tvoje žalúdočné kyseliny zažraté, - povedala mama. – Chýbaš mi tu. Kedy prídeš?
- Asi až na Štedrý deň, - povedala Šeri.
- Až? Nepustia ťa z roboty skôr?
- Asi nie. A musím ísť ešte na jedno vyšetrenie.
- Stalo sa ti niečo?
- Je to len preventívna prehliadka.
- Pred Vianocami?
- Mami, ja za to nemôžem.
- Veď ja viem. Len mi je za tebou smutno. Premýšľala som, či si naozaj musela ísť za prácou až do Bratislavy. Či sa nedalo niečo nájsť tu. Nejde len o mňa. Ja cítim, že aj ty si tam strašne sama. Máš v sebe smútok. Taká si nebývala.
- Asi starnem.
Mama sa zasmiala:
- Ty si môj kvietok jabloňový, ty nestarneš!
- Veď ani ty, - povedala Šeri. – Budem sa snažiť prísť čo najskôr.
- Dobre, moja, a už konči, budeš veľa platiť.
- Voláš ty, mami.
- Vidíš, už začínam byť mimo, posielam pusu.
- Aj ja!
Šeri zložila a pocítila zrazu silnú potrebu mať mamu pri sebe, všetko jej povedať, vyplakať sa a potom sa schúliť do jej náručia a počkať, kým to mama nevezme do rúk a nevyrieši. Ale mama je zraniteľná a krehká, ublížila by jej, keby na ňu prehodila všetky svoje ťarchy. Tak aspoň schúliť keby sa mohla. Schúliť sa a mlčať.
Šeri zbalila termosku, stoličku, ďalekohľad, aj odhodlanie a chystala sa skončiť túto misiu. Potom však v diaľke zbadala známu siluetu karosérie. Kým vybrala ďalekohľad, Gregor mal už zaparkované.
Vyberá z auta tašku a zväzok polien, aké sa kupujú na pumpe. Tak oni majú aj ten krb! No fuj! Kráča do domu, hlavu otočí k svetlám umiestneným iba na polovici stromu.
Šeri vytiahla mobil a vyťukala jeho číslo. S ďalekohľadom priloženým k očiam počúvala, ako to zvoní.
Z domu vybieha Gregor, už len v saku, dvíha mobil.
- Ahoj, láska moja, - povedal.
- Kde som ťa vyrušila?
- Som na ceste z jednej porady na druhú.
- Zastavíš sa dnes?
- Rád by som, ale nestíham.
- Počkala by som na teba.
- Fakt? – Šeri počula, ako sa Gregor usmial a na diaľku to mohla aj vidieť. Áno, usmieva sa, vyberá pritom veci z auta, diár, mobil, tašku, zozadu z kufra fascikel a niečo objemné v pestrom papieri. Nejde už na žiadnu poradu, prišiel domov.
- Fakt, - povedala Šeri. – Možno by som spala, možno roztúžene bdela, ale stále by som na teba čakala.
- Voňavá, teplá,
Maxim E. Matkin viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Ôsma kapitola - Kedysi aj tá tráva za niečo stála
Desiata kapitola - V svadobných šatách sa necúva
Jedenásta kapitola - Môžeš ma objať?
Siedma kapitola - Každá brána má svoj sezam
Dvanásta kapitola - Bosými nohami po sklenených črepoch