Kto by už za pravdu horel? Štefan!

Len toť pred nedávnom som v úvodníku spomínala diskusiu o pravde v televíznej relácii Pod lampou. Išlo v nej – okrem pravdy ako takej – o študentov žurnalistiky Ružomberskej katolíckej univerzity, ktorým Štefan Hríb položil otázku, či by boli ochotní napísať pravdu, aj keby vedeli, že prídu o zamestnanie. A bol šokovaný, že študenti celkom otvorene povedali, že nie.

Neprešli ani dva mesiace a Štefan Hríb dostal možnosť ukázať nehodným študentom, ako to myslel, v praxi. O jeho poslednom vysielaní relácie s otvoreným koncom, tentoraz s časovou hranicou posunutou opačným smerom, ako zvyčajne, sa už toho popísalo veľa. Nechcela som o tom písať, pokiaľ nebude celkom jasné, či bude relácia Pod lampou zrušená. Zvlášť ma zaujímala avizovaná štvrtková diskusná relácia s riaditeľom STV Radimom Hrehom a ďalšími kompetentnými. Asi málokoho prekvapilo, mňa teda rozhodne nie, že Štefan Hríb hneď v úvode diskusie poďakoval divákom a spolutvorcom a odišiel. Myslím, že ani nemusel zdôrazňovať, že okrem podlahy s reláciou Pod lampou nemá tá diskusia nič spoločné. To bolo jasné nielen z atmosféry a zo spôsobu vedenia diskusie, ale aj z takých podstatných detailov ako nasvietenie, snímanie či strih.

Veľa ľudí vyčíta Hríbovi spôsob, akým ukončil svoju reláciu a nepochybne aj ten teatrálny odchod z následnej diskusie mu veľa fanúšikov nepridal. Dá sa o tom diskutovať donekonečna, čo mal a nemal urobiť a ako. Osobne si však myslím, že nemal iné východisko, len odísť z televízie, ak je jeho vnútorným presvedčením, že riaditeľom STV sa stal človek, čo klame a podlieha politickým tlakom. Pritom je celkom jedno, čo si o tom myslia ostatní a či je to skutočne pravda, dôležité je len to, čo si o tom myslí on sám. Nemohol v STV ostať, aj keď som presvedčená, že by ho tam nechali už len preto, aby mali argument, že televízia je objektívna a bez politických tlakov, keď dáva priestor moderátorovi, ktorý rozhodne nie je súčasnej vláde naklonený. Takto postavil situáciu na hranu a novému riaditeľovi nezostalo nič iné, iba ho zrušiť.

Veľa ľudí tvrdí, že nemal právo takto zničiť reláciu a pripraviť o ňu ľudí, ktorí ju radi sledovali. Dokonca zaznel názor, že to predsa nebola jeho relácia, ale kolektívne dielo. Jasné, žiadna televízna relácia nie je one man show, na jej realizáciu treba celý štáb šikovných ľudí, čo, napokon, bolo vidno hneď, ako sa ten štáb vymenil. Ale ten, kto tej relácii dával tvár a štýl, kto ju robil divácky zaujímavou a je jedno, či preto, lebo s ním ľudia súhlasili, alebo ich permanentne nasieral, nebol nikto iný ako Štefan Hríb.

To súvisí aj s ďalším bludom, ktorý sa okolo STV neustále točí a točia ho aj všetci, čo o tejto kauze píšu. A točili o ňom aj v tej štvrtkovej diskusii a aj nám to predviedli v praxi. Ten blud sa volá objektivita a nestrannosť. Pri snahe o objektivitu a nestrannosť každé ostrejšie vyjadrenie musí skončiť rozmazané a v slepej uličke. Presne to predviedla aj moderátorka Anna Vargová, keď neustále zdôrazňovala, že povie niečo len pre vyváženosť, keď upozorňovala na to, že nemôžu hovoriť o niekom, kto tam nie je, a môže sa hovoriť len to, k čomu sa hneď aj vyjadrí protistrana. To však nejde, taká relácia sa nedá urobiť. Resp. dá sa urobiť a skončí sa to tak ako predvolebné štúdiá v STV, kde každý zástupca politickej strany dostal presne vymedzený čas, aby náhodou nehovoril dlhšie ako protistrana. Namiesto ostrej predvolebnej diskusie, kde by sa stretli hodnoty, programy a názory v divácky zaujímavom súboji, vznikol súbeh nudných monológov.

Objektivita a nestrannosť je nudná a nezaujímavá. Navyše je aj veľmi zradná, lebo žiaden človek jej nie je schopný. Hádam len niekto, kto nemá žiadne zásady a názory. Myslím si, že oveľa férovejšie, ako sa hrať na objektivitu a nestrannosť, by bolo otvorene priznať subjektivitu a zaujatosť. A ak už niekomu ide tak strašne o vyváženosť, radšej dať priestor viacerým moderátorom s rôzne vyhranenými názormi, nech si svojimi reláciami konkurujú.

Namiesto garantovania plurality pre všetky názorové spektrá by sa teda riaditeľ STV mal snažiť o garantovanie názorovej slobody vo svojej televízii. Aby sa nikto nebál vyjadriť akýkoľvek názor, ktorý nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Podľa Štefana Hríba názorová sloboda prestala byť v STV zaručená a ak sa ešte chcel pozerať ráno do zrkadla, musel odísť stredom.

Dúfam, že všetci študenti žurnalistiky z Ružomberskej univerzity ho pozorne sledovali.