Prečo zbierame?

Viete, čo je teraz v móde medzi bratislavskými dievčatkami? Diddlovia, diddly, diddle, alebo ako sa to správne skloňuje. Netušíte, čo to je? Ani ja som netušila, ale malé tanečnice z môjho detského súboru ma rýchlo zasvätili do problému. Diddl je kreslená myš, ktorá niekedy v roku 1990 začínala na pohľadniciach, i keď vtedy ešte nebolo celkom jasné, či to nie je skôr klokan ako myš. Bolo to milunké a gýčikové, a tak niet divu, že odvtedy sa okolo tej postavičky vyvinul celkom slušný biznis. Pod značkou Diddl zakúpite všeličo od pohľadníc až po kabelky a hrnčeky. Všetko je vyzdobené značkovou myškou v rôznych situáciách, prípadne ďalšími kopyrajtovanými zvieracími postavičkami. No a niektoré z týchto vecí sa zrazu stali predmetom zberateľského záujmu. Zbierajú sa obálky, listový papier, listy z bloku, známky, pohľadnice, darčekové kartičky. Dievčatá si to zakladajú do dosiek a obalov, podľa finančných možností rodičov do značkových dosiek. Menej majetní rodičia deťom kopírujú aspoň niektoré papieriky v práci na farebnej kopírke. Nelegálne kópie sú však cenené nízko, najvzácnejšie sú medzi zberačkami parfumované originály. Pýtala som sa dievčat, či tie listy, obálky a papiere občas aj použijú na ich pôvodný účel, teda písanie a posielanie, ale nechápali ma, ako to myslím.

Zarazilo ma, že zbierajú niečo, čo nikdy nebude slúžiť svojmu pôvodnému účelu a skúšala som si spomenúť, čo všetko som zbierala v detstve ja. V prvom momente som si vybavila len moju zbierku zvučiek z televíznych seriálov, ktorú mi láskavo dovolil nahrávať brat na jeho malý kotúčový magnetofón. Mala som nahratého Psa Filipsa, Štyroch tankistov a psa, Miazgovcov, Na každom kilometri a Sedemnásť zastavení jari. Táto zbierka nebola ani veľká a ani si ju so mnou nikto nechcel vymieňať. Takže vlastne ani neviem, či sa to dá za zbierku považovať. Pátrala som v hlave ďalej, ale okrem bratovej zbierky známok, maminých pohľadníc, ktoré dostávala od bývalých žiakov, babkiných gombíkov a zipsov a ešte jedného cudzieho zošita s fotkami Winnetoua, ktorý som niekde našla a dolepila tam len zopár ďalších vlastných úlovkov, som si na nič podobajúce sa slušnej vlastnej zbierke nespomenula. Opýtala som sa na to vo svojom okolí. Vysvitlo, že každý niečo zbieral a mnohí s tým majú spojené rôzne tragikomické, ba až traumatizujúce zážitky, niektorí hraničiace s kriminalitou. Pritom išlo o celkom nevinné veci. Zbierali sa servítky, pohľadnice, známky, obaly od čokolád a iných sladkostí, etikety z fliaš, kamene, fotografie spevákov a hercov, sklenené guličky, angličáky, kartičky z cigaretových žuvačiek. A samozrejme céčka. Každý niečo zbieral, iba niekoľko extrémnych respondentov v mojej ankete zbieralo takmer všetko, z čoho sa dala vytvoriť aspoň trojčlenná séria. Dvom tá záľuba vydržala dodnes.

Zaujímavé na vytváraní zbierok sú dve veci. Po prvé, že každý v tom celkom verne odráža svoju povahu, vzťah k veciam aj ľuďom. Vlastnícke typy zbierky hromadia, lebo sa radi obklopujú vecami. Niektorí, žiaľ, radšej ako ľuďmi. Najradšej sú so svojou zbierkou sami. Keď už raz niečo získajú, neradi sa toho vzdávajú. Spoločenské typy majú zbierky na to, aby ich mohli ukazovať, baviť sa o nich a vymieňať. Vymieňať pritom nemusí znamenať, že z nich vyrastú dobrí obchodníci, lebo nie každý vie správne odhadnúť, že za plagát Samathy Fox z Brava by dostal od predčasne vyvinutého spolužiaka nielen milovaného Winnetoua vystrihnutého z časopisu Svet socializmu, ale aj zo štyri rybičkové nožíky. Ďalší ľudia pri zbieraní prejavujú svoju kreativitu. Nestačí im, že niečo zbierajú, musia svoju zbierku dotvárať. Dopisujú, dokresľujú, aranžujú, rámujú, dávajú svojim zbierkam ďalší rozmer. No a skupina ľahostajných zberačov podlieha občas tlaku okolia, kde-tu niečo nazbiera, aby to potom s ľahkým srdcom zase niekde zabudla, rozdala, stratila alebo mimoriadne nevýhodne vymenila. V podstate sa dá aj v tomto prípade použiť to známe: povedz mi, čo si zbieral, ja ti poviem, kto si.

Druhá vec, ktorá mi vyplynula z odpovedí mojich anketovaných priateľov, bola, že i keď všetci sme začínali pri veciach, často celkom triviálnych, postupne sme viac ako tie veci samotné začali zbierať niečo iné. Lístočky a listy od frajerov, hrnčeky nakupované pri každej novej životnej etape, pečiatky do pasu, diplomy a tituly. Zbierali sme teda niečo, čo tie veci symbolizujú. Aby sme napokon od zástupných symbolov prešli na zber už len tých najdôležitejších vecí: vedomostí, skúseností, zážitkov a najmä ľudí.

Vlastne je to jedno, že dnešné deti zbierajú nejakých gýčových zajacov. Je jedno, že zbierajú parfumovaný listový papier, hoci v živote žiaden list rukou nenapíšu. Nie je to o nič nezmyselnejšie ako céčka alebo servítky. Dôležité je, že zbierajú. Tým zbieraním sa učia narábať so svetom. Usporiadavať ho, trpezlivo budovať, triediť, preskupovať, vlastniť, prijímať a dávať, oddeľovať dôležité a hodnotné od duplicitného a lacného. Jedného dňa sa im to určite zíde. Prípadná zbierka raritných figúrok Simpsonovcov sa bude dať dobre streliť niekomu, kto zostal dieťaťom.