Kto by už za pravdu horel?

„BOZE TEN STEFAN JE ALE TRULO!“ pípla mi vo štvrtok niečo pred polnocou esemeska od kolegu. Vedel, že rovnako ako on, určite aj ja sedím pred telkou a pozerám na Štefana a jeho hostí Pod lampou. Musela som uznať, že tentoraz to Štefan fakt nezvláda moderovať tak, ako by sa mi to páčilo, teda že prestal byť nad vecou. Vymenili sme si zopár ďalších správ, začali sme polemizovať o tom, ktorý z dvoch prítomných filozofov to nezvláda tiež, ale rýchlo sme s tým skončili. Predsa len, filozofovať cez esemesky sa veľmi nedá.

O čo išlo, ak ste to náhodou nevideli? O pravdu. V diskusnej relácii sa preberala pravda, absolútna a relatívna, absolutizovaná aj relativizovaná, jej vnímanie, chápanie a interpretovanie, a tiež sa diskutovalo o jej hodnote. A či v súčasnosti hodnota pravdy klesá.
Najviac ma zaujal zážitok moderátora z Katolíckej univerzity v Ružomberku. Študentom žurnalistiky tam údajne položil otázku, či by napísali pravdu aj v prípade, že by im za to hrozila výpoveď. No a študenti ho dokonale šokovali, keď bez bázne a hany odpovedali, že nie. A tak sa prítomných pod lampou opýtal, čo sa stalo s touto generáciou, keď nie je ochotná obetovať nič zo svojho pohodlia za pravdu. A čo sa stalo s pravdou.

Diskutujúci sa snažili, ako mohli a medzi riadkami, podľa mňa, aj problém sformulovali a odpovede na otázku postupne vyslovovali, ale akosi to zaniklo v množstve iných myšlienok a nikto to nezhrnul, tak to skúsim ja.
V prvom rade je to otázka rôznej miery vecí, ktoré položíme na dve misky váh. Na jednej strane čo dávam všanc, či isté chvíľkové nepohodlie, zamestnanie, celá kariéra, alebo dokonca život, a na druhej strane za čo, resp. za koho. Na tej strane je miera, do akej som o svojej pravde presvedčená. Na opačnej zas miera, do akej som presvedčená, že moja obeť nebude márna. Osobne som totiž presvedčená, že takéto váženie pre a proti, čo a za čo obetujem, prebieha odjakživa a že v reálnom živote počet hrdinov ochotných položiť za pravdu svoju život, či už doslovne alebo v prenesenom význame, sa nemení. Rozdiel medzi študentmi žurnalistiky v roku 2006 a, povedzme, v roku 1906 alebo aj 1965, nie je teda v ich reálnom hrdinstve, ale v niečom inom. Tí predchádzajúci študenti by to takto otvorene na rovinu nepriznali. Možno by si to nepriznali ani sami sebe. Možno by boli celkom úprimne presvedčení, že keby na to prišlo, za pravdu by fakt obetovali všetko. Oveľa zaujímavejšia je teda otázka, čo sa zmenilo, že dnes niekto nepovažuje za hanbu priznať, že mu ide viac o osobný prospech ako o pravdu a že nepovažuje za potrebné hrať sa na hrdinu ani pred sebou, ani pred druhými?

Ako to pomenovali aj prítomní diskutujúci, problém je v pravde. V pravde absolútnej a veľkej, pre ktorú sa oplatí horieť a položiť za ňu aj život. Ak je príliš veľa rôznych právd a ani jedna nie je dostatočne príťažlivá, kto už by sa pre ňu bil? Je dnes ešte vôbec nejaká veľká spoločná vízia, za ktorou by išli masy, alebo aspoň elity? Poslednou takou víziou bol komunizmus, prípadne ešte antikomunizmus, ale ani tie už po páde železnej opony nie sú, čo bývali. Tak aká je ďalšia veľká vízia okrem tej, podľa najlepšieho vedomia a svedomia individuálne dožiť v čo najlepšom zdraví, pohode a blahobyte až do konca života? A treba nám takú? Dá sa bez veľkých ideí vôbec žiť?

Tým študentom z Ružomberka nie je čo závidieť. I keď možno oni ešte majú aspoň svoju vieru v Boha, inak by hádam neštudovali na katolíckej univerzite. Možno otázka mala znieť nejako tak, či by zapreli svoju vieru, keby im išlo o zamestnanie. Možno by Štefanovi odpovedali inak. Aspoň kvôli nim samotným v to dúfam.