Kam sa podeli hrdinovia?

Kam sa podeli romantickí hrdinovia, pýtala sa minulý týždeň Ľudmila Vojáčeková vo svojom provokatívnom a smutnom článku. Pýtala sa, prečo sa muži nesprávajú mužne a mala na mysli mužov reálnych. Asi tá téma visí vo vzduchu, pretože takmer rovnakú otázku som kládla aj ja na viacerých vianočných večierkoch rôznym ľuďom zaoberajúcich sa umením, kultúrou a popkultúrou. Nemala som však na mysli hrdinov reálnych, ale fiktívnych. Literárnych, filmových, dramatických. Takých, do ktorých sa dá platonicky zamilovať, o ktorých sa dá snívať a hľadať ich ako-tak funkčné kópie v dave reálnych mužov. A ktorí by mohli byť tak trochu vzorom, ako by sa mal správať ideálny muž tretieho tisícročia.

K tejto zúfalej anketovej otázke ma doviedlo divadelné predstavenie hry Neila LaButeho Vykúpenie. V bulletine sa uvádza, že ide o drsno-smiešny príbeh lásky utajených milencov, ktorým 11. september 2001 dal šancu zbaviť sa minulosti. Na tej hre nebolo nič drsno-smiešne, iba ak hlavný mužský hrdina. Bol na smiech. Loser. V skratke tam ide o toto: V kritickom čase pádu Dvojičiek sa dvaja ľudia – žena a muž, nadriadená a podriadený, o desať rokov staršia slobodná, túžiaca po kariére, a ženatý s dvoma deťmi – nenachádzali v kancelárii v Dvojičkách, kde mali usilovne pracovať, ale v byte o niekoľko blokov ďalej, kde robili niečo celkom iné. Celá hra je dialógom týchto dvoch, ktorí riešia mužov nápad využiť to, že ich považujú za mŕtvych a začať život odznova spolu niekde inde, bez záväzkov, bez rozvodu, alimentov, hypoték. Ťažko sa tá hra pozerá, a to nielen preto, že ju viac ako dve hodiny bez prestávky ťahajú len dvaja herci a v podstate sa točia okolo toho istého ako pes naháňajúci si svoj chvost. Situáciu neodľahčujú ani zhusta používané vulgarizmy a explicitné popisy ich spoločného sexu. Ťažko sa to pozerá najmä preto, aký je ten muž úbohý a tá žena silná a dominantná. A napokon aj charakterná, na rozdiel od muža. Jednoducho, v tej hre ťahá muž výrazne za kratší koniec.

Ťažko mi bolo, keď som vychádzala z divadla a rozmýšľala som nad tým, kedy naposledy som videla divadelné predstavenie, kde sa správa muž ako správny muž, nie je na pogrcanie či na smiech a dá sa aspoň trochu obdivovať. Vo Chvále bláznovstva vám môže byť tých dvoch nešťastníkov prepustených z blázinca len ľúto, v Manon je rytier De Grieux úbohá figúrka v rukách ženy a homosexuála a v Stratégiách a rozmaroch je najmužnejšia v činoch krásna Zuza Fialová, mimochodom, v úchvatných ženských kostýmoch. Skúsila som z pamäti vyloviť nejaké alternatívnejšie divadlá, ale tam to bolo s chlapmi ešte horšie. Závisláci od GUnaGU sú jasní už z názvu, i keď tam je úbohosť hrdinov aspoň rodovo nevyberavá. Ani Radošinci veľa radosti z mužných hrdinov neponúkajú. Najmužnejšie sa hádam správajú postavy, ktoré si Štepka píše priamo pre seba na telo, ale tiež to nie sú žiadni supermani.

Nechala som divadlo divadlom a skúsila po pamäti prebehnúť seriály, knihy a filmy z posledného obdobia. Nič. Najvypuklejšie sa rodové nezrovnalosti prejavili v literatúre. Ak bola autorkou knihy žena, hlavné hrdinky boli silné ženy, a muži otrasní. Hlúpi, zlí, podvádzajúci, mäkkí, neschopní. Ak bol autorom muž, zaručene bol jeho hlavný hrdina nejaký loser s množstvom mindrákov, úchyliek alebo aspoň celú knihu tápajúci, hľadajúci a nenachádzajúci nič, čo by sa dalo považovať za svetielko na konci tunela jeho vývoja smerom k mužnému hrdinovi.

Pýtala som sa rôznych ľudí, kam sa podeli mužní hrdinovia? A kedy sa vlastne zovšadiaľ vytratili. A boli tam vôbec? Kde ich mám hľadať? Literárny vedec mi povedal, že si mám prečítať Odysea. Nechcem, odkedy som čítala Atwoodovej Penelopiádu, ani Odyseus už nie je, čo býval. Filmový kritik mi poradil detektívky a seriály z nemocničného prostredia, že ešte tak detektívi a lekári majú aký-taký étos a charizmu. Vybavila som si charizmatickú detektívku z Odložených prípadov a tri stážistky z Chirurgov, ale žiadnych mužov s étosom a charizmou. Iba ak s mindrákmi a citovou rozorvanosťou. Spisovateľ mi povedal, nech idem na Bonda, to je prototyp echt muža, strieľa, pije, miluje, neplače a nerieši vlastnú identitu. Potom sa však sám scenzuroval a uznal, že ten najnovší má tiež problémy so svojím egom. A v nejakom bulvári som si prečítala, že v ďalšom diele inicioval nový hlavný predstaviteľ, že by mohol mať Bond aj nejakú homosexuálnu epizódku!

Minulý týždeň Jurko Malíček celkom nemužne zakladal Ligu za dobré konce seriálov. Ja by som tiež rada jednu založila: Ligu za návrat mužných hrdinov, supermanov, batmanov a rambov, ktorí nemajú problém s vlastnou mužskou identitou. Možno keď sa muži vrátia do fikcie, tak sa tým trochu nakazí aj realita. Zatiaľ to vyzerá skôr naopak.