Je málo spôsobov trávenia voľného času, pri ktorom sa dá objaviť toľko rôznych druhov duševného úpadku ako pri obhliadkach domov na predaj. Vyžaduje to vyrovnanosť a vedomie cieľa, aby to človek nezabalil, uvedomila si Lola. A doma v chladničke treba mať fľašu vodky a bez strachu z toho, že z neho bude raz nechutný alkoholik, si z nej treba vždy po príchode domov uliať.
V domoch ich vítali rozhádaní manželia tesne pred rozvodom alebo v tom horšom prípade dávno po rozvode. Kŕčovito sa usmievali vzájomne sa nenávidiaci dediči ako supi zhromaždení v dome po bezdetnej tete a bez štipky úcty k hmote, ktorá ju za života obklopovala, zjednávali a počítali svoje zatiaľ neexistujúce podiely. Zachmúrení členovia rodín postávali v miestnostiach, ktoré obývali kedysi v dobrej viere, že budú zvládať platiť hypotéky alebo ich firmy neskrachujú, ale ich predpoklad sa nenaplnil, tak teraz existujú v provizóriu ľudí na odchode a dopredu nenávidia tých, ktorí si budú môcť dovoliť to, čo im nevyšlo. Koncentrované zúfalstvo, vypočítavosť a zloba.
- Zase ďalší, čo vedia fotiť, - povedal Gregor, keď všetci štyria zastali pred malou medzivojnovou vilkou v schátralom stave.
- Ako prosím? – spýtala sa realitná agentka. Mala široký úsmev a hendikep tridsiatich kíl nad hmotnostné tabuľky vyvažovala interesantným výstrihom a trčiacou čipkou ružovej podprsenky.
- Táto búda vyzerá dobre z jediného uhla. Ak si ľahnete pod tento krík a cvaknete, uvidíte len to, čo je treba vidieť a ten zvyšný humus, čo majú okolo, je mimo záberu. Tak si tam ľahli a cvakli to, - povedal Gregor.
- To som fotila ja, - povedala agentka koketne.
- Vás je škoda na prácu v realitách, - povedal Gregor.
- Myslíte?
- Mali by ste fotiť. Nebolo vám pod tým kríkom zima?
Elvis sa znechutene odvrátil a demonštroval známky blížiaceho sa dávenia.
- Je ti niečo? – spýtala sa ho Lola.
- Nič, čo by sa dalo teraz riešiť, - povedal Elvis.
- Naozaj?
- Bojíš sa, že ti ogrciam sukňu?
Gregor s agentkou stúpali po chodníku k domu. Lola chytila Elvisovu tvár do dlaní a pozrela mu do očí.
- Bojím sa o teba, - povedala mu.
- O mňa sa nemusíš.
- Chcela by som sa ťa niečo spýtať.
- Aj ja teba.
- Tak sa pýtaj.
- Ty prvá.
- Neberieš nejaké drogy?
Elvis sa uchechtol.
- Drogy? – spýtal sa. – Akože či si nepichám heroín medzi prsty na nohách?
- Napríklad, - povedala Lola a snažila sa spomenúť si, kedy naposledy videla jeho nohy naboso.
- Neberiem drogy, - povedal Elvis.
- Ani marihuanu? - povedala Lola.
- Cítiť zo mňa niečo? – spýtal sa Elvis. – Niekedy nechápem, ako môžeš byť tak mimo.
Lola cítila, ako jej náhle vychladli dlane. Každým dňom cítila väčšiu bezmocnosť a potrebovala stále viac mejkapu a sústredenia, aby to zakryla. Kam smeruje? Začne to zajedať, zapíjať, bezuzdne upratovať, alebo sa bude liečiť sebaľútosťou a nenávisťou?
- Pani Nebeská! – zavolala na nich od otvorených dverí domu agentka.
- Poďte, nech to máme za sebou, - zakričal Gregor.
Lola sa pohla. Potom si spomenula a spýtala sa:
- A tvoja otázka? Čo si sa chcel spýtať ty?
- Chcel som sa spýtať, či je Gregor naozaj môj otec.
- Pochybuješ o tom?
- Dúfal som, že nie je.
- Zdá sa ti, že sa naňho málo podobáš? – spýtala sa Lola a usmiala sa.
- To si nemusela, - povedal Elvis a zamieril za dom. – Počkám vás vonku.
Majiteľmi domu bola tragická dvojica fúzatého blonďáka s vyfúkanými vlasmi, z ktorého museli v roku 1978 odpadávať všetky čajočky na diskotéke v Komárne, a mĺkva anorektička s nalakovaným účesom čerstvo od kaderníčky.
- Len poďte, nehanbite sa, ukážem vám, čo len chcete, - slizko sa zasmial on.
Ona len pohla kútikmi úst, kostnatou rukou pohladila malého psíka, ktorého držala v náručí a šla si sadnúť do kresla pri balkónových dverách, otočeného smerom von.
- On mi niekoho pripomína, - zašepkal Gregor Lole. – Asi nejakú postavu z filmu.
- Z filmu? – spýtala sa Lola. – Ty pozeráš nemecké filmy?
- Iba nemecké porno. Mal som kedysi také obdobie.
Lola vedela, že je to celkom dobrý vtip a že Gregor sa snaží, čo mu sily stačia, ale nemohla sa zasmiať, nie pod pohľadom tej mlčiacej ženy v kresle.
- Aká je história tohto domu? – spýtala sa Lola spôsobne, tak ako v iných desiatich domoch položila túto istú otázku. Niekde začať treba a občas je rutina tým jediným vodidlom, ktoré máme, aby sme sa celkom nestratili .
- Akože kto ho postavil, chcete vedieť? – spýtal sa muž.
- Aspoň približne, - povedala agentka.
- To my nevieme, - povedal muž. – My sme ho zdedili. Tuto po rodičoch mojej bývalej manželky. A tým ho pridelili. Jej fotrík bol velký komanč. Bohvie koho musel udať, aby sa dostali k takémuto domu.
- A prečo ho predávate? – spýtal sa Gregor.
- Máme každý nejaké svoje plány, - povedal muž. – Potrebujeme ich vyfinancovať. O tom by sme možno mali hovoriť hneď z úvodu, nech nestrácame čas.
Lola pozrela na ženu. Hladila psíka a pozerala na Elvisa za oknom, ako chodí po vonku a nezúčastnene kope do krtincov v zanedbanej záhrade. Chcela sa jej niečo spýtať, ale nevedela čo. Zrazu ju začal pichať sveter, čo mala na sebe. Akoby sa vlna, obsiahnutá v zmesovom vlákne, začala búriť a v spomienke na svoju ovčiu minulosť chcela reagovať útekom na dusno vsiaknuté do každej molekuly v tomto priestore.
- Nehnevajte sa naňho, prosím, - povedala Lola s pohľadom na Elvisa. – Každý s tou pubertou robí, čo môže.
Žena otočila tvár. Na bledých vpadnutých lícach mala nesymetricky rozotretú krikľavú červeň. Svrbenie sa stupňovalo. Lola mala zrazu dve nutkania. Vyzliecť si sveter a spýtať sa tej ženy, či nepotrebuje vyslobodiť, či nechce nejaké jedlo, pohladenie alebo číslo na linku pomoci týraným ženám.
- Ani vy tento dom nechcete, však? – spýtala sa žena Loly nečakane sýtym hlbokým hlasom.
Lola sa obzrela okolo seba. Snažila sa vidieť v interiéri to, čím bol kedysi a čím by ešte raz mohol byť. Nemohla sa sústrediť. Cez čapíky na sietnici oka sa do jej mozgu nekompromisne predierali len obrazy fľakatých tapiet, zničenej mozaikovej dlažby, krivo zaveseného parožia a schodov olepených obšúchaným linoleom. A depresia, ťažká depresia, taká ťažká, až sedela na pľúcach a nedovoľovala poriadne sa nadýchnuť.
- Trinásť miliónov, - povedal za ich chrbtom muž. – Z toho osem na papieri a zvyšok na ruku. Ale môžeme sa dohodnúť, že ste mi sympatický, tak vám tristotisíc spustím.
- Trinásť? – spýtala sa zaskočene agentka. – Minulý týždeň ste hovorili deväť.
- Situácia sa mení každým dňom, - povedal muž.
- To za túto cenu nepredáte, - povedal Gregor.
- Ja si na svojho kupca počkám, - povedal muž.
Žena sklamane zatvorila oči.
- Toto ale musím povedať šéfovi, - povedala agentka mužovi.
- Len povedzte, moja zlatá, každý máme svojho šéfa, čo chce byť o všetkom informovaný, - povedal muž.
Žene v kresle unikol tichý vzlyk.
- Môžem vám nejako pomôcť? – spýtala sa jej Lola.
Všetci sa zrazu na ne pozreli.
Žena so zatvorenými očami pokrútila hlavou.
Lola vybehla von. Nadýchla sa chladného vzduchu. Zalapala po dychu, akoby ju práve, ešte nemŕtvu, vyslobodili zo zatlčenej truhly.
Vyzliekla si plášť, zvliekla sveter a zostala stáť v tenkej blúzke. Nechala, nech sa do nej oprie jesenný vietor. Privial pár žltých listov a jeden z nich prilepil o Loline telo. Chytila ho a zavolala na Elvisa.
Objavil sa spoza domu . Držal v ruke bedľu.
- Zahoď to, - povedala Lola.
Zahodil ju bez zaváhania a bez zbytočnej otázky.
Fascikel s fo
Maxim E. Matkin viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Šiesta kapitola - Dýchaj, zhlboka dýchaj
Piata kapitola - Dobre odležaná manželská láska
Ôsma kapitola - Kedysi aj tá tráva za niečo stála
Štvrtá kapitola - Minúta ticha za High Society
Deviata kapitola -Trochu nežná, trochu chladná, tvrdá z prinútenia