Ignoruj, bejby, ignoruj náruživo!

Zbožňujem ženské večierky. Keď sú primerane vystriedané obojpohlavnými večierkami a ak sa raz za uhorský rok dostanem aj na elitnú, čisto mužskú jazdu, musím povedať, že stretnutie spriatelených žien, ktoré si nepotrebujú vzájomne nič dokazovať, nikoho oblbovať, ani natriasať si perie, pôsobí nesmierne oblažujúco.

Naposledy sme sa stretli v počte osem kusov, s konfekčnými veľkosťami 36 až 42. Oficiálne šlo o večierok, na ktorom sme sa mali navzájom zbaviť omylov, ktoré nám zaberali miesto v šatníkoch a nešlo o mumifikovaných bývalých milencov, hoci podaktorí by iste našli ďalšie uplatnenie. Pravým dôvodom, z čisto metafyzického hľadiska, bolo dozvedieť sa niečo o tom, ako zaobchádzať so svetom, aby sa dal používať a nekiksol ešte pred koncom záručnej doby. Najzákladnejšiu informáciu priniesla Barbora, moja spolužiačka z vysokej školy. Chytila do ruky pohár na stopke a slávnostne vyhlásila:

- Musím vám povedať o mojom obrovskom profesionálnom úspechu.

Barbora nie je žiadna chudera. Čo potrebuje, aby sa podarilo, to sa jej podarí a ona okolo toho nerobí žiadne divadlo. Ak teda nazvala niečo profesionálnym úspechom, očakávali sme, že to bude aspoň nejaká európska filmová cena doplnená sumou, za ktorú by sa dalo kúpiť audi.

- Ideš, - povedala som ja, pretože ju poznám najdlhšie.

- Konečne sa mi podarilo ignorovať absolútne neopodstatnené sťažnosti a obťažovanie pripomienkami k mojej práci.

- A čo teda? – spýtala sa niektorá, ktorá nedávala pozor.

- To je všetko! – povedala Barbora s rozžiarenými očami. – Dokázala som to prepočuť, vypnúť odpočúvanie, absolútne nereagovať! Akoby tá osoba vôbec neexistovala! Zvládla som to!

- Sme na teba hrdé, - povedala jej Saša. – To sa nepodarí každej.

- Môj muž to volá že „Šťuk“ a robí to, odkedy sa poznáme, - povedala Ivana. – Vypne sa a je mu dobre. Tak si uchováva duševné zdravie a životný nadhľad.

- A tvoje duševné zdravie čo? – spýtala sa Elena od chladničky a vybrala ďalšiu fľašu bieleho.

- Ja sa to od neho snažím naučiť. Urputne. Ale obávam sa, že na to je asi treba talent. Alebo to mať vštepované od malička. Mňa učili počúvať a počuť, tak sa nedokážem prinútiť nepočúvať a nepočuť.

- Pani učiteľka, čo učila môjho syna v prvej triede, to nazývala „chlapčenský sluch“. Majú to vraj chlapci. Počujú, len čo chcú. Ale moja sestra to tiež kedysi v detstve mávala. Taký ten teflonový povrch, skĺzlo to po nej bez zanechania stopy a ona nepočula a robila si svoje, - povedala som ja.

Moja sestra tam nebola, takže sa k tomu nemohla vyjadriť, ale pretože ju všetky prítomné poznajú, vyjadrili sa ony. Dospeli k tomu, že sestre sa jej talent ignorovať už nejako vytráca, lebo si príliš veľa vecí pripúšťa a trápi sa nimi, teda že nadanie ignorácie treba pestovať, rozvíjať a nezanedbávať, inak z nás budú o pár rokov vytrasené a strhané štyridsiatničky, čo budú robiť všetko, len nie to, čo chcú ony samy. A keď to už aj budú robiť, tak s výčitkami svedomia a bez radosti.

Potom sme prešli k iným témam týkajúcim sa všehomíru, nedochvíľnosti, tehotenstiev a džínsov vypasovaných na zadku, ale to ešte nie je pointa.

Mám doma knihu s názvom Women in the Material World. Sú v nej ženy rôznych krajín so svojimi príbehmi, vzdelaním, profesiou, počtami detí, počtami chcených detí, zárobkami, snami, obľúbenými programami v televízii a vzdialenosťami k pitnej vode a k lekárovi. Každá je iná, zo všetkých svetadielov, rás a osudov, a predsa majú niečo spoločné. Snažia sa nájsť svoju cestu ku šťastiu pre seba a pre svoje deti. Často aj tým, že dokážu ignorovať, čo sa od nich očakáva, k čomu ich núti tradícia, predurčenosť rolí, tlak rodiny a prostredia. Na všetky tie ženy v tej veľkej ťažkej knihe som myslela, keď som si v noci ľahla do postele a zahľadela sa na svoju knižnicu zasiahnutá katastrofickou víziou, že tá polica nevydrží a zosype sa na mňa, keď budem spať. Mojej sestre sa to stalo. Našťastie sa, ignorujúc dobré rady, práve tralalákala niekde po vonku a nemala hlavu položenú na vankúši, na ktorý dopadol dvojzväzkový francúzsky prekladový slovník.

Dívala som sa na tie ženy v materiálnom svete, aj na bodkovanú sukňu, ktorú som získala v rámci šatníkovej výmeny a pocítila som všeobjímajúcu radosť z toho zdieľaného ignorovania, solidaritu so všetkými ženami, ktoré by boli moje kamarátky, keby sme sa poznali. Myslím všetky tie ženy, mne známe aj neznáme, ktoré dokážu vyžiariť zo seba to dobré fluidum, pochváliť, zasmiať sa, povzbudiť a žiť život, ktorý si za istých okolností človek môže vziať za príklad. Napĺňajú svoje nadanie, robia prácu, čo ich baví, dvíhajú telefóny, smejú sa na nepochopiteľných vtipoch s popletenou pointou, ktoré im rozprávajú deti, snažia sa chápať svojich rodičov, ktorí sa im sťažujú na svojich rodičov, nezatratili mužov a stále ich majú rady, aspoň niektorých a niekedy, maľujú sa a vedia si zladiť sukňu s tričkom a keď vám je zle, neobťažujú zbytočnými otázkami, ale donesú pizzu a objímu vás. A ignorujú, keď treba. Ignorujú elegantne a s prehľadom. Ignorujú začiatočnícky aj pokročilo, ignorujú majstrovsky, ignorujú až na Nobelovu cenu za ignoráciu.

Keď som zaspávala, bolo mi všetko jasné, teraz, keď sa ten pocit snažím pri počítači zrekonštruovať, cítim, že sú v tomto texte isté myšlienkové medzery, ktoré by sa možno dali zaplniť, keby ste si tiež dali pohár dobrého vína a spomenuli si na nejakú skvelú ženu, ktorú poznáte.

Týmto končím svoje optimistické proženské okienko. Nabudúce bude zase niečo depresívne.