Alešova modrá a iné pointy

Aleša Votavu som prvýkrát stretla začiatkom leta 1996. Bol teplý podvečer, ja som kráčala popri presklenej stene Charlie centra a dívala sa dovnútra na skupinku ľudí sediacich v mohutných kožených kreslách. Všetci sme sa mali stretnúť ohľadom prípravy môjho prvého filmu Modré z neba. Niektorých som poznala, niektorých nie, nikto nevedel, či sa ten film bude vôbec robiť, mala som dvadsaťšesť rokov, doma pármesačného syna a srdce v krku. Šla som okolo tej presklenej steny, pozerala na ľudí vo vnútri a odhadovala, čo ma s nimi čaká. Vtom jeden z nich zdvihol hlavu a pozrel na mňa. Mal neuveriteľne modré oči, usmial sa na mňa a nebyť skutočnosti, že sedel práve vtedy a tam, že ponuku robiť filmového architekta pri mojom prvom filme vzal, nebyť toho, že to bol práve on a taký aký bol, pravdepodobne ten film nevznikne a zo mňa nie je režisérka. Bol to Aleš a ja som po prvých minútach vedela, že mám šťastie, že ho stretávam.

Bol mi blízkym spolupracovníkom, dôverníkom a priateľom. Problém bol v tom, že toto isté by o ňom povedalo strašne veľa ľudí. Vždy niekde niekomu chýbal. Vždy ho niekto zháňal. Mal talent, duchaplnosť, vzdelanie, charakter a šarm, a to je kombinácia, ktorá jeho nositeľovi prakticky zabraňuje byť chvíľu sám. Aj ja som si Aleša privlastnila, tak ako to urobili mnohí, aj ja som s ním bola rada. Bavilo ma chodiť s ním na obhliadky, vymýšľať priestory a farebnosti, kresliť náčrtky filmových scén, fotografovať exteriéry, hrabať sa v rekvizitách, pozerať knihy o interiérovom dizajne, presúvať nábytky, handrkovať sa o farbu auta na scéne alebo rozmiestnenie lampičiek, filozofovať o gýči a o herečkách, koncipovať vyhlásenia o hnusnosti istých farebných kombinácií a životných postojov. Bol tam, pri vytváraní zabývaných zátiší vo filmovej kuchyni Milky Vášáryovej, pri patinovaní, „rozbíjaní“ a „zatepľovaní“ interiérov pomocou kukuričných klasov, jabĺk v novinovom papieri a smetí. Vbehol v baletnej sukničke so škraboškou na tvári do záberu, aby mi ukázal, čo našiel na povale, vyrobil na počkanie bocianie vajce, zašpinil si oranžovú košeľu pri natieraní modrého plota, bol tam aj vtedy, keď som plakala vzadu na dvore pri včelíne a hovorila, že už nevládzem, že na to nemám nervy, talent, ani šťastie. Vtedy mi povedal, že občas plače každý. A že všetko záleží od toho, aká bude pointa. Ak bude dobrá, ak to dobre dopadne, na to zlé a ťažké sa zabudne. A tak som sa vysmrkala do jeho vreckovky a pokračovali sme v práci. Aby sme sa k nejakej pointe aj dopracovali.

Keď premýšľam nad našimi spoločnými pointami, popri tom, čo sme absolvovali pri nakrúcaní alebo takých akciách ako Dosky 98, popri Alešovej tvári, ktorá je zachytená v dvoch mojich filmoch a hlase, ktorý je na tom treťom, musím myslieť aj na umelecké spojenia a priateľstvá, o ktoré sa Aleš zaslúžil. Vedel povedať celkom nenútene „vy by ste si rozumeli“, „veď si potykajte“, „na tomto projekte by ste mohli robiť spolu“. Mnoho nezáväzných diskusií o nejakom pripravovanom sviežom dielku sa často plynulo metamorfovalo na varenie večere pre bližšie neurčený počet ľudí u Aleša na Heydukovej, na vtipkovanie a zoznamovanie, spoločné komentovanie rôznych zvrhlých televíznych programov, operných spevákov a kvalít mousse au chocolat, až k hlbokomyseľným úvahám o všehomíre neskoro v noci, o tom komu, čomu a prečo by sa mal človek odovzdávať.

Toto asi nie je priestor pre analýzu jeho vkladu do slovenskej filmovej scénografie, rada by som však pripomenula, čo mala spoločné všetka jeho práca pre film. Bola to prirodzenosť a ľahkosť. Veci, ktoré Aleš vymyslel a zrealizoval, akoby vyrastali priamo z príbehu, akoby ich používali filmové postavy odjakživa, akoby boli nimi ohmatané, vybraté a zažité, nečneli do priestoru ako kohosi umelecký zámer, boli jednoducho tam, lebo patrili k rozprávaniu a dotvárali ho. A dotvárali ho ľahko, akoby za tým všetkým nebola námaha a premyslený systém, Alešove filmové scénografie a nápady vždy bezvýhradne napĺňali Michelangelovo heslo, že nikdy nesmie byť vidieť pot, ktorý bol pri zrode umeleckého diela.

Na Aleša myslievam často pri jednom odtieni modrej. Je to Alešova modrá, tak ako existuje termín Alešov klavír (levitujúci v inscenácii Višňového sadu) alebo Alešovo more (je z mikroténu a bolo v inscenácii Desať malých černoškov). Ja osobne používam aj Alešovo cvičenie (najlepšie si zacvičíme, ak si odkreslíme sériu cvičení na brušné svalstvo do zošitka) a Alešov termín odovzdania práce (dokončujeme to vo chvíli, keď tí, čo to potrebujú, zvonia dolu pri bráne). Na Aleša myslím aj vtedy, keď hovorím vety „Dobrý gýčik nie je zlý“ a „Každý máme svoj koeficient sračiek, pod ktoré sme sa podpísali“.

Naposledy som videla Aleša pred rokom. Snívalo sa mi, že stojím v aute v zápche na Prievozskej ulici. Ja za volantom, vedľa mňa Saša Grusková, vzadu môj syn Martin. Teplo na umretie. Zrazu sa medzi pomaly sa posúvajúcimi autami objavila vysoká postava v tmavom baloňáku. Bol to Aleš, s tými istými modrými očami, s tým istým úsmevom. Nastúpil k nám do auta a roztvoril plášť. Na rukách držal malé, asi polročné dieťa. Posadil ho na sedadlo a spýtal sa, či sa oň môžeme postarať. Potom odišiel. Dieťa vedelo hovoriť, povedalo niečo v tom zmysle, že Aleš s nami zostať nemohol, ale ono že zostane rado. Zrazu sa premávka uvoľnila a my sme sa mohli pohnúť ďalej.

Keď som sa z toho sna prebudila, zostala som ešte chvíľu ležať v posteli. Myslela som na to, že práve také sú Alešove pointy. Jeho projekty, vízie, nápady, priateľstvá, pri ktorých stál, jeho žiaci, životné postoje, umelecké princípy. Sú to jeho deti, ktoré si mnohí vezieme na zadných sedadlách. Staráme sa o ne a ony sa svojím spôsobom starajú o nás. Aspoň ja tú Alešovu ruku na svojom pleci cítim stále, tak ako to bolo vtedy dávno, pri včelíne, v rozhovore o pointách.

Tvorbu Aleša Votavu môžete vidieť na výstave v Slovenskej národnej galérii v Esterházyho paláci, na 3. poschodí, Námestie Ľ. Štúra, Bratislava, od 30. novembra 2006 do 25. februára 2007. Otvorené denne okrem pondelka od 10:00 do 17:30.

www.sng.sk