Vonku príjemne mrholilo, drobné kvapky upokojujúco pukotali na červenom pršiplášti. Lola ho mala ešte z detstva a bolo trochu zvláštne, že sa doň stále zmestila. Kráčala mokrou vinicou až k starému domu s modrými okenicami. Dvere s kosoštvorcovým okienkom sa otvorili a zjavili sa v nich jej rodičia. Lolina matka v hrubom svetri ju objala, voňala ako sušené jablká.
- Páči sa ti to tu? – spýtala sa matka.
- Poď sa pozrieť zvnútra, - povedal otec.
Lola sa potešila, že ju tam rodičia čakajú spolu a v harmónii, v akej ich nevidela už dvadsať rokov, od ich rozvodu. Vyšla po točitých schodoch hore, rukou sa pridržiavala chladného kovaného zábradlia. Cítila bezpečie, ako málokedy v novom prostredí. Ale ten priestor, zakrivenie, tajné východy, skratky, odtiene žltej a modrej akoby k nej odjakživa patrili.
- Toto okno bude moje, - povedala dívajúc sa do záhrady a na mesto rozkladajúce sa za ňou.
- Si šťastná? – spýtala sa mama. – Takto si si to predstavovala?
- Som šťastná, - povedala Lola. – Konečne som našla, čo som hľadala.
- To je dobre, - povedal otec.
Lola zacítila teplú ruku hladiacu ju pod košeľou po nahom chrbte a rodičia a dom zrazu začali strácať pevné obrysy.
- Spi ďalej, - zašepkal Gregor. – Nič nerob.
Bola príliš rozospatá na to, aby si dokázala spomenúť, či sa naňho ešte hnevá. Príliš očarená domom, v ktorom ešte stále trochu bola, vdychujúc vlhký vzduch.
Pootočila hlavu, aby ju jej muž mohol bozkávať na krku, prehla telo, aby dočiahol na prsia, odtiahla od seba nohy, aby medzi ne mohli zablúdiť jeho prsty. Ležala na boku chrbtom k nemu a on sa k nej prisunul celou masou svojich svalov a kostí. A držala pevne zatvorené oči, rozhodnutá ešte sa nezobudiť a nepremýšľať, v tejto chvíli brať len to príjemné, čo sa jej ponúka.
- Nesníva sa mi to? – vyslala ešte otázku k rodičom rozplývajúcim sa v nekonečnom priestore.
- Je to skutočné! – smiala sa mama z diaľky. – A všetko je tvoje, tak ako si chcela!
Cítila, ako penis vnikol do jej vagíny a začal sa v nej hýbať. Gregorove horúce ruky ju hriali na koži. Vedela, že na ňu počká, že vydrží, až kým nezačne hlasno dýchať, kým sa jej nechty nezaseknú do posteľných obliečok, kým nezovrie okraj postele v kŕči nastupujúceho orgazmu.
Zostala ležať na bruchu so zatvorenými očami. Nechcelo sa jej ešte vstávať a ísť do kúpeľne, nechala si teda stekať Gregorovo semeno do nočnej košele. Hladil ju po zadku a fúkal jej do vlasov.
- Si krásna, - povedal jej.
Usmiala sa. Nebude mu odpovedať. Kým nerozpráva, ešte stále je tu možnosť, že mu unikne do spánku.
- Nechcela by si druhé dieťa? – spýtal sa Gregor.
Lola pootvorila pery. Nie, povedala v duchu. Muži však často nevedia dešifrovať ani prednesené slová, nieto myšlienky.
- Nie, - povedala nahlas.
- Kedysi si chcela.
- Pred desiatimi rokmi.
- To je už tak dávno?
- Áno. Aj pred deviatimi, ôsmimi a siedmimi rokmi som chcela.
- Tak ho majme teraz.
Lola pomaly otvorila oči. Gregor sa usmieval, vlasy mu trčali na všetky strany.
- Teraz už nechcem, - povedala.
- Prečo?
- Prečo zrazu chceš ty?
- Prečo ty zrazu nechceš?
- Unavilo ma čakanie, kým budeš chcieť aj ty. A tebe stačilo jedno.
- Zmenil som sa.
Lola sa začala smiať. Naozaj nechcela, aby to vyzeralo sarkasticky, ale nemohla si pomôcť. Prevrátila sa na chrbát a smiala sa.
- Žeriem ťa, keď sa smeješ, - povedal Gregor.
- Škoda, že mám na to tak málo dôvodov.
- Teraz máš. Som pripravený ti splniť, čo by si chcela.
- Vieš čo by som chcela? Dom.
- Dom?
- Starý dom s modrými okenicami a kúskom vinice.
- Načo ti bude vinica?
- Iba malý kúsok vinohradu, len aby som mohla na jeseň vyjsť z domu a odtrhnúť si strapec.
- Tak to by mal byť ten dom radšej niekde blízko Billy alebo Terna a môžeš si ísť odtrhnúť strapec aj v zime alebo na jar. Aj cviklu obchytať, aj mrkvu, aj tekvicu vytrhnúť z rúk predavačke v špinavej zástere.
Lola sa lenivo posadila.
- Predavačku v špinavej zástere mi do vízie neťahaj.
- Nebudem. Keď sme už pri tom, potrebujem vyprať košele. Mohla by si ich dnes hodiť do práčky?
- Jasné, šéfe, - povedala Lola a dívala sa, ako Gregor vstáva a vyberá si veci zo skrine. Nespýtala sa, kam ide, lebo to by ho prinútilo povedať, že do firmy a ju by toto vyhlásenie prinútilo zavolať tam na pevnú linku a tomu sa musí vyhýbať. Pretože keby nezdvihol alebo keby zdvihol až po dlhom zvonení a ozval sa zmeneným hlasom, aký dobre pozná, to by ju zase zrazilo do čiernej diery, z ktorej sa jej nechce znovu vyhrabávať.
Gregor mal najväčší počet košieľ na svete hneď po arabských šejkoch a Georgovi Michaelovi. Na ich žehlenie si Lola raz za dva-tri týždne volala pani, ktorú tá činnosť nefrustrovala zďaleka tak ako Lolu. A prala ich naraz, až keď to bolo nevyhnutné.
Dávala tie jemné drahé košele do práčky a naschvál si k nim neprivoňala. Naschvál nepozrela, či nenájde fľak od rúžu, od mejkapu alebo dlhý vlas, ktorý jej nepatril. Zranení už utŕžila dosť. Nepotrebuje ďalšie. Košele bude pozerať, keď ich bude vyberať z práčky. Až keď budú čisté. Šťastie je vlastne často otázkou chronológie.
Práčka spustila zvuk štartujúcej stíhačky, roztočila bubon a dramaticky odstreďujúc sa vybrala z kúpeľne von. Do cesty sa jej však postavilo umývadlo, čo ju rozzúrilo a ako Golem pustený z reťaze začala trieskať do porcelánu. Keď Lola vpálila do kúpeľne, práve na práčku hrdinsky vyskakoval Elvis vo vyrastenom pyžame so znakom Supermana na hrudi.
- Mojich šesťdesiatpäť kíl vyriešilo situáciu, - povedal Elvis.
- Ďakujem, - povedala Lola.
- Keď vyčerpá vodu, posuniem ju naspäť, - povedal Elvis s preloženými rukami znázorňujúc sen o Supermanovi, ktorý sa sníva niekomu, kto je na neuroleptikách.
- Čo by si chcel na raňajky? – povedala Lola.
- Čo si dáš ty?
- Hrianku so syrom a kávu.
- Dám si to isté.
- Odkedy piješ kávu?
- Odteraz.
- Wau, - povedala Lola.
- Nehovor wau, pôsobí to neprirodzene, - povedal Elvis.
- Hovorila som wau, keď si ty bol ešte na hubách a mal si mínus desať rokov.
- Už vtedy to bolo neprirodzené, ver mi, - povedal Elvis.
- Nechcem ťa presviedčať, že o tom vieš trt, aby sa niečo nestalo s tvojím krehkým sebavedomím, ale o tom, čo je mi prirodzené, vieš naozaj trt, - povedala Lola a pohla sa do kuchyne.
- Aj slovo trt používajú len vykopávky, - povedal.
- Dávno som sa ti nevyhrážala, že ťa dám do detského domova, však? – spýtala sa Lola a Elvis sa rozrehotal.
Uvarila smrťáka a pozorne sledovala, či z tej kávy v modrobielom hrnčeku syna nevystrie. Elvis si ju však štedro docukril a potom udatne popíjal v rámci nezvyklo obšírnej konverzácie.
- Na koľko percent využívaš svoju mozgovú kapacitu? – spýtal sa.
- Odkiaľ to mám vedieť?
- Tipni si.
- Na tridsať.
- Cha! Na sedem!
- To máš odkiaľ?
- Z odbornej literatúry.
- V ktorom roku to vyšlo?
- Prečo?
- Lebo ja som čítala, že mozog využívame na tridsať percent.
- Na tridsať percent ho využívajú len géniovia.
- Aha. A ty na koľko?
- Ja expandujem.
- To mi odľahlo, nechcela by som, aby si zostal sprostý.
- To som akože sprostý podľa teba?
- To nie, územiu sprostosti sa vzďaľuješ raketovou rýchlosťou.
- Vieš, čo si o tebe myslím?
- Začínam mať strach.
- Že premrhávaš svoj potenciál na blbosti.
- Môžeš byť konkrétnejší?
- Nie. Sama sa nad tým zamysli.
- Nemám čas sa zamýšľať. Musím vyprať,
Maxim E. Matkin viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Šiesta kapitola - Dýchaj, zhlboka dýchaj
Štvrtá kapitola - Minúta ticha za High Society
Siedma kapitola - Každá brána má svoj sezam
Tretia kapitola - Som tvoj rytier
Druhá kapitola - Ty si taká iná