Filipova matka vždy tvrdila, že ak sa nejaký chlap rozhodne učiť na strednej škole, tak hlavne preto, aby mohol preťahovať študentky, ak na základnej, tak sexuálne frustrované kolegyne. Vychádzala z vlastných skúseností, pretože ona sama bola učiteľka, ktorú najskôr pretiahol a oplodnil jej kolega telocvikár, aby si ju zobral, prestúpil na gymnázium a tam pretiahol študentku maturitného ročníka, ktorá sa nakoniec stala druhou pani telocvikárovou. Nad Filipovou prihláškou na pedagogickú fakultu najskôr matka absolvovala hysterický záchvat, potom vyhlásenie Len cez moju mŕtvolu a keď zvážila synovo odhodlanie a svalovú hmotu zdedenú po otcovi, tak kapitulovala s výrazom najhlbšieho sklamania. Filip tak nastúpil na dráhu pedagóga s aprobáciou angličtina/dejepis poznačený dvojnásobným dedičným zaťažením a vďaka spolužitiu s matkou vytrénovaný na boj zblízka so ženami v kategórii manipulácia, predmenštruačná tenzia a citové vydieranie. V priebehu piatich rokov štúdia chodil s piatimi najkrajšími spolužiačkami, po škole sa stal obľúbeným členom pedagogického zboru a suverénnym víťazom neoficiálnej ankety medzi študentmi o sexy úsmev a najlepší zadok v učiteľskom zbore.
A potom stretol Šeri. A potom s ňou chodil, až kým ho neodkopla. A preto teraz sedel v kabinete, počúval zvonenie na šiestu hodinu, držal v ruke mobil a bojoval s pokušením zavolať jej a spýtať sa, prečo ho už nemiluje, prečo sa s ním nechce stretnúť, prečo s ním nechce žiť, spať, hovoriť a prečo ho nepustí medzi svoje stehná, keď to je to miesto, kde by potreboval teraz byť najviac zo všetkých miest vesmíru.
Filip držal v ruke mobil, cítil, ako sa mu potia ruky. Zhlboka sa nadýchol. Nič nie je hnusnejšie než ponížený, žobrajúci muž, povedal si. Hodil telefón do šuplíka v stole, zamkol ho a šiel učiť stredovek. Nebol zďaleka taký temný, milí žiaci, ako by sa vám mohlo zdať podľa historických filmov, plných tieňov a tmavých miestností osvetlených len ohňom z krbu. Bol plný farieb a svetla, hier a poézie. Predstavte si slnko prenikajúce cez farebné vitráže v oknách kostolov, vlajky, erby, obrazy. Viete, čo sú trubadúri?
S prísľubom jednotky ako bič tomu, kto na ďalšiu hodinu prinesie najkrajšie rytierske vyznanie lásky vo veršoch, vybehol z triedy a vrútil sa do kabinetu ako narkoman nabudený na ďalšiu dávku. Spadli mu kľúče, keď chcel odomknúť stôl a ako sa po ne zohol, udrel sa do hlavy o dosku stola. Napočítaj do desať, ty idiot, povedal si Filip. Nie je to normálne, čo robíš, toto je už choroba. Daj jej pokoj, zamestnaj sa iným, takto ju späť nedostaneš, štekali ste na seba ako psi, rozišla sa s tebou, ale veď si si to želal, uľavilo sa ti, keď to povedala, zbalil si sa za desať minút, si idiot, si totálny idiot.
Filip si oprel hlavu o stôl. Zavolá jej, že nutne potrebuje Jeseň stredoveku od Huizingu a keď bude tvrdiť, že ju nemá, povie, že sa sám popozerá medzi jej knihami, že tam určite je a možno tam je naozaj, tú knihu nevidel aspoň rok, bohvie, či ju k nej nedovliekol a potom sa stratila v tom neporiadku, čo má v knižnici.
Strčil kľúč do zámku a vytiahol šuplík. Na mobile svietil neprijatý hovor. Od Šeri. Filipa zaliala teplá vlna. Áno, boh existuje a má ho rád.
Privreté dvere sa odchýlili a za nimi sa objavili dvaja študenti. Karin, čo stále plače, a Marek, ktorého všetci volajú Elvis.
- Môžem? – spýtala sa Karin, s hlasom mierne zlomeným. Slzy sú blízko.
- Zatvorte, prosím, dvere na moment, - povedal Filip.
Karin vošla dovnútra a zatvárala dvere.
- Zvonku ich zatvorte, Karin, - povedal Filip.
- Zvonku? – spýtala sa ukrivdene.
Mala jemnú tvár, nádherne tvarované pery a nevedela, že je pekná. Zatiaľ. Filip rád pozoroval ten druh zmeny, keď sa zrazu dievča vráti po prázdninách do školy a je na nej vidno, že už na to prišla. Aj táto na to raz príde. Len keby v kuse nerumázgala.
- Chvíľu počkajte na chodbe, potom sa vám budem venovať, - povedal mierne. Hlavne sa jej bude venovať pri otvorených dverách, človek nikdy nevie, čo si tie opice dokážu vymyslieť.
Karin konečne pochopila a Filip vyťukal Šeri.
- Volala si? – spýtal sa nenútene.
- Môžeš prísť? – spýtala sa.
- Čo sa stalo?
- Tak môžeš?
- Jasné, - povedal Filip a ona zložila.
Zbalil si veci a vyšiel na chodbu. Karin sa akútne potrebovala ubezpečiť, že tú trojku z písomky si bude môcť opraviť ústne na budúcej hodine a že Filip verí, že to bola iba nepochopiteľná zhoda okolností, keď získala len štrnásť bodov z tridsiatich.
- Ste hrozne zlatý, - povedala Karin a vysmrkala uslzené sople do vreckovky.
- Škoda, že o tom nevedia všetci, - povedal Filip.
- Ja to pokojne rozhlásim, - povedala.
O parapet bol opretý Elvis. Pozoroval ho ťažko interpretovateľným pohľadom, asi takým, akým sa masajskí bojovníci uprene a bez výrazu dívajú do objektívov kamier, ktoré k nim vláčia neduživo bieli prišelci.
- A vám ako môžem pomôcť? – spýtal sa Filip.
- Nijako, - povedal Elvis.
- Nič ste nechceli?
- Nič.
- Nečakali ste tu na mňa?
- To je jedno, - povedal Elvis, odlepil sa zo svojho miesta a kráčal preč.
- Naozaj? – spýtal sa ešte pre istotu Filip. Elvis sa tváril, že nepočuje a zabočil za roh.
Šeri mu otvorila po prvom zazvonení a Filip si uvedomil, že už takmer zabudol, aká je krásna. V bielej blúzke a modrej sukni po kolená vyzerala trochu ako letuška. Podal jej žltú ružu s červenými okrajmi lupeňov, o ktorej mu minižena v kvetinárstve povedala, že je z odrody High Society. Šeri k nej roztržito privoňala.
- Chvalabohu, že si prišiel, - povedala a vošla do izby.
Na stole bola obrovská kytica červených ruží, Filip odhadoval, že ich môže byť tak päťdesiat. Šeri k nim do vázy zastrčila tú jednu žltú, ktorá medzi nimi zostala žiariť ako stroskotanec. Filip stál v ponožkách v tom mraku vône a spýtal sa:
- Kto dnes dáva takéto snobské kytice? Prešli ťa autom a teraz nechcú, aby si vymáhala bolestné?
- Sú to len kvety, Filip, nemusíš ich nenávidieť len za to, že sú.
- Ja nenávidím? Len sa pýtam.
- Kašli na ne a poď sem.
Na bielom uteráku na zemi pri posteli ležala korytnačka. Filipova korytnačka Penelopa, ktorú mal od detstva. Zostala u Šeri, kým Filip zabsolvuje so žiakmi dva školské výlety a dá si do poriadku bývanie.
- Prepáč, - povedala Šeri. – Je mi to strašne ľúto.
Filip si čupol na zem a zacítil zápach.
Penelope z oka vybehol mravec a za ním druhý.
- Čo sa stalo? – spýtal sa.
- Ja neviem, - povedala Šeri.
Filip cítil, že sa mu do očí tlačia slzy. Nikdy neplakal, aspoň ako dospelý nikdy. Teraz sa v ňom však chystal rozplakať ten dvanásťročný chlapec, ktorým bol, keď mu tú korytnačku doniesol otec na narodeniny.
- Kedy si ju videla naposledy?
Šeri pokrčila plecami.
- Pred týždňom? – povedala neisto.
- Pred týždňom? Ty si tu nebola?
- Bola, ale..., - Šeri sa zatvárila kajúcne. – Zabudla som na ňu. A dnes som prišla domov a niečo tu smrdelo.
- Šeri, ty si taká krava!
Pohladil Penelopu po pancieri, na prst mu vybehol popletený mravec.
- Nedáš si panáka? – spýtala sa Šeri.
- Nedám, - povedal Filip.
Šeri sa však objavila so štamperlíkom slivovice a takmer prázdnou fľašou. Strčila mu do ruky pohárik a štrngla ním o fľašu.
- Neser sa, - povedala a prevrátila do seba posledný hlt, ktorý zostal na dne. – Viac nie je, tiež mám ťažké životné obdobie.
Filip do seba hodil panáka a Šeri povedala:
- Mala som ju rada. Dúfam, že je teraz niekde na pláži v korytnačom nebi. Chceš za ňu držať minútu ticha?
- Dobre, - povedal Filip a tak mlčali.
Bolo tam dusno, pach kvetov a rozkladajúcej sa zvieracej
Maxim E. Matkin viac od autora »
Vaše reakcie [160]
Piata kapitola - Dobre odležaná manželská láska
Tretia kapitola - Som tvoj rytier
Druhá kapitola - Ty si taká iná
Šiesta kapitola - Dýchaj, zhlboka dýchaj
Siedma kapitola - Každá brána má svoj sezam