- Čo ti je? – spýtala sa.
- Nič, - povedal pridusene.
- Tak prečo nedýchaš?
- Ja nedýcham?
- Nedýchaš. Normálne je dýchať. A ty nedýchaš. Už aj meníš farbu.
- Zadržiavam dych.
- Prečo?
- Páli ma záha.
- Čo ťa páli?
- Mám veľa žalúdočných kyselín. Najedol som sa a hneď som šiel do postele.
- Nemusel si ísť hneď do postele. Mohli sme sa ešte rozprávať, dať si kávu, potom pivo, pozerať telku, namasírovať si nohy, ísť spolu do vane a až potom do postele.
- Myslel som, že si chcela.
- Ja že som chcela?
- Ty. Vyzerala si strašne nadržane.
- Kým si ma nevyzliekol, tak som nebola.
- Vyzliekol som ťa, hneď keď som prišiel.
- Nechápem, prečo sa vždy tak ponáhľaš.
- Máme málo času, ale veľa lásky.
- A potom ťa páli záha.
- Vidíš, ako kvôli tebe trpím.
Šeri sa zasmiala a prevrátila sa na brucho. Obtrela sa pritom o Gregora tvrdou vztýčenou bradavkou a to ho mierne vzrušilo. Je ale priskoro, aby sa s ňou pomiloval ešte raz a on už nemá toľko času, aby si počkal, kým to pôjde.
- Zostaneš do večera? – spýtala sa Šeri, akoby mu videla do hlavy.
- Nemôžem, - povedal Gregor. – Teraz som vlastne na predĺženom obede, musím ísť ešte do firmy.
- A potom pôjdeš domov?
- Musím chodiť niekedy aj domov.
- Je mi tu bez teba smutno.
- Veď som ťa práve pretiahol.
- Ježiš, to nie je len o sexe! – Šeri sa posadila na posteli a chystala sa vstať. Zohla sa po Gregorovu košeľu ležiacu na dlážke a obliekla si ju. Popudilo ho to. Prečo to robí? Chce silou-mocou zanechať stopy? Chce si jeho oblečenie označiť, nechať nasiaknuť svojimi pachmi, poznamenať vlasmi, šupinkami kože, spadnutými mihalnicami, vzdychmi a citmi?
- Neobliekaj sa, - povedal jej Gregor.
- Prečo? - podráždene sa ozvala Šeri.
- Chcem sa na teba pozerať.
- Ja nechcem.
- Si krásna, keď si nahá, si absolútne bezchybná.
- Necítim sa tak.
- A ako sa cítiš?
- Bezbranná, - povedala Šeri. – Zraniteľná. Cítim sa ako hračka v tvojich rukách. Taká tá gumená hračka. Pískacia. Ty ma stlačíš a ja urobím písk. Už len čakám, kedy ma budeš mať dosť a hodíš ma nejakému psovi, aby ma aportoval.
- Akému psovi?
- To bola metafora!
Šeri v jeho košeli odkráčala do kuchyne, Gregor počul, ako si tam napúšťa vodu. Vstal z postele a vybral zo svojho plášťa balíček zabalený v striebornom papieri.
- Z ktorej ruky to chceš? – spýtal sa jej, keď sa vrátila.
Šeri ho spredu objala a hmatala po celej dĺžke jeho rúk schovaných za chrbtom. Keď dohmatala až k balíčku, usmiala sa, privinula sa k nemu a jazykom mu prešla po bradavke. Keď sa k nej prisala, Gregora obliala vlna vzrušenia. Nesmie sa tomu poddať, vedel, že tentoraz hrá Šeri o čas, skúša svoju moc.
- Pôjdeme niekam spolu na výlet, dobre? – povedal jej. – Hneď ako to bude možné. Na tri dni. Budeme spolu raňajkovať, večerať, aj spať. Všetko, čo chceš. Kam by si chcela ísť?
Šeri mu jazykom zavibrovala o bradavku a chytila mu do ruky stoporený penis. Gregorovi preletelo hlavou, že by ju predsa len mohol ešte rýchlo prehnúť cez kreslo. Ale začal mu zvoniť mobil.
Pokúsil sa vymaniť zo Šerinho objatia, ale držala sa prisatá ako kliešť. Musel vyvinúť väčšiu silu, aby ju od seba odtrhol. Podal jej balíček a pozrel na displej telefónu. Bola to jeho žena, samozrejme.
Zhlboka sa nadýchol, prešiel do kuchyne a zdvihol to.
- Kde som ťa zastihla? – spýtala sa Lola.
- V banke, - povedal Gregor s pohľadom zapichnutým na neumytý riad v dreze.
- Vyrušujem?
- Hovor stručne, niečo tu riešim.
- Ten dom, čo sme o ňom včera hovorili, môžeme vidieť už dnes o piatej.
- Dnes sa mi to nehodí.
- Tak budúci týždeň v pondelok.
- To budem mimo.
- V stredu?
- Aj to.
- A kam ideš?
- Ešte neviem.
- Zvláštne.
- Stále sa miesto tej akcie prekladá. Asi to bude v Brne.
- Aha. Kedy vlastne môžeš?
- Tak radšej dnes. Nejako si to zariadim.
- Ďakujem, - povedala Lola. – A zober cestou Elvisa zo školy. Ja to nestíham.
- Nech ide domov autobusom.
- Chcel sa ísť s nami pozrieť na dom.
- Na desať domov sa nechcel ísť pozrieť a na jedenásty sa chce?
- Ja neviem. Možno videl fotky.
- Tak dobre.
- Je pekná? – spýtala sa zrazu Lola.
- Kto? – spýtal sa zaskočene Gregor.
- Tá pani v banke, s ktorou niečo riešiš.
Gregor priložil dlaň k telefónu a zašepkal do neho:
- Je to stará striga.
Lola sa na druhom konci linky rozosmiala a zložila.
Keď sa Gregor vrátil do izby, na posteli vedľa parfumu rozbaleného zo strieborného papiera ležala Šeri, držala si srdce a lapala po dychu.
- Čo ti je? – preľakol sa Gregor.
Šeri zamávala rukou a len prudko dýchala.
- Čo ti je, preboha?
- Zastavilo sa mi srdce. Na chvíľu. Už som to mala. Trikrát.
- Kedy si to mala?
- Hocikedy. Príde to a zase odíde. Raz na to umriem.
- Mala by si ísť k lekárovi. Možno ti chýbajú nejaké vitamíny. Alebo je to psychické.
- Mám to z tvojej ženy.
- Čože?
- Ona mi to robí.
- Ako, prosím ťa?
- Neviem. Ale sú na to metódy.
- Ani nevie, že ešte existuješ.
Šeri naňho pozrela a pohla kútikmi úst. Mohol to byť úsmev, keby v ňom nebolo toľko trpkosti.
- A nevymýšľaš si to? – spýtal sa Gregor.
- Si hnusný.
- Snažím sa nebyť. Potrebujem svoju košeľu.
Šeri sa posadila chrbtom k nemu, vyzliekla si košeľu a podala mu ju, odvrátená, ani na neho nepozrela.
Osprchoval sa a obliekol za dve minúty. Šeri celý ten čas nahá nehybne sedela na posteli a pozerala z okna na jesenne žltú korunu stromu na ulici. Asi pritom prehĺtala slzy, modlila sa alebo niekoho preklínala, to Gregor nevedel, mohol sa len domnievať. Nechcelo sa mu to už riešiť, na tento druh kratochvíle nikdy nemal nervy, a predsa mu musel čeliť so železnou pravidelnosťou. Akokoľvek nezávisle, odosobnene a nadržane sa ktorákoľvek žena, s ktorou mal do činenia, tvárila na začiatku, vždy sa to skončilo vyčítavým mlčaním, slzami a citovým vydieraním. Znovu sa nadýchol, tak ako pred chvíľou a snažil sa dostať do hlasu toľko trpezlivosti, že sa mu pod jej váhou takmer zlomili hlasivky.
- Nebuď smutná, zavolám ti, - prisadol si k nej už obutý a celkom oblečený a pobozkal ju na krk.
Odvrátila sa.
- Choď už, do riti, - povedala.
- Aby si vedela, nehnevám sa, - povedal s úsmevom a zdvihol sa na odchod.
Šeri sa za ním otočila, až keď bol v predsieni pri dverách.
- Chcem ísť do Reykjavíku, - povedala. – Trebárs. Alebo do Krakowa. To je jedno kam.
- Čože? – zakričal z predsiene, lebo zle rozumel.
- Miluješ ma? – zakričala.
Gregor sa vrátil do dverí izby.
- No jasné, - povedal.
- Naozaj?
- Naozaj.
- Povedz to celou vetou. Že ma miluješ.
- Nabudúce, - povedal Gregor, vyšiel von a zabuchol za sebou dvere.
Elvis nastúpil dozadu, pozdravil a povedal, že v škole nebolo nič zvláštne bez toho, aby čokoľvek urobil s úrovňou zvuku, ktorý mu cez slúchadlá likvidoval ušné bubienky. Gregor podľa toho, čo mohol zachytiť cez hluk motora, usudzoval, že to agonické skučanie je priamou príčinou Elvisových letargických stavov, ale nechcelo sa mu do toho zabŕdať, na diskusie o umení má jeho syn matku, jeho otec je dostatočne vyťažený tým, že zarába a určuje smer. On bol v jeho veku iný. Športoval, balil baby a mal nejaké ciele. Z tohto pohľadu sa Gregorovi jeho pokus šíriť ďalej svoju genetickú informáciu príliš nepodaril. Elvis mal jeho pery, jeho oči
Maxim E. Matkin viac od autora »
Siedma kapitola - Každá brána má svoj sezam
Piata kapitola - Dobre odležaná manželská láska
Štvrtá kapitola - Minúta ticha za High Society
Tretia kapitola - Som tvoj rytier
Ôsma kapitola - Kedysi aj tá tráva za niečo stála