Spolupracovať, alebo nespolupracovať so štátom?

Sedemnásty november pre mňa prišiel v tej najvhodnejšej chvíli. Keby som bola masochistka, možno by som povedala, že mal chvíľu počkať. V júni 1989 som obhájila dizertáciu a mala som možnosť ísť na ročnú stáž na University of Philadelphia v Pennsylvánii. Vybavovalo sa to skoro rok, odvtedy, čo som odovzdala rukopis práce. V októbri som mala potrebné podklady a išla som na americké veľvyslanectvo v Prahe podať žiadosť o vízum. Po hotové vízum som si išla koncom novembra, cez Prahu plnú smetia z rozmoknutých amatérskych plagátov a okolo výklenkov na Národnej triede ulepených voskom z dávno dohoretých sviečok. No a potom prišlo ešte trocha administratívy, kúpa letenky a v marci odlet. Na letisko vo Schwechate ma zaviezli kamaráti otcovým autom a okrem pasu na to nič nepotrebovali. Vtedy sme tým boli ešte stále fascinovaní.

Z predodletovej administratívy po Novembri vypadol aj jeden pohovor. Každý, kto išiel predtým na dlhodobú stáž na Západ, musel na Februárku. Dnes sa tá ulica volá Račianska. Sídlila tam Štátna bezpečnosť. Obvykle bol ten pohovor zavŕšený podpisom. S nikým z tých, ktorí taký pohovor absolvovali, sa nepoznám tak dôverne, aby som verila, že mi povie pravdu o tom, aké to bolo, k čomu sa zaviazali a či a ako to plnili. Takže neviem, čomu presne som sa vyhla, neviem, ako by som sa zachovala a už nikdy sa to nedozviem. Túto skúškou som neskladala. Medzi nami, čo sme spolu hovorili, vtedy existovala akási zhoda na morálnom imperatíve nespolupracovať. Jeho obsah nebol presne stanovený. Pre najväčších radikálov spolupracovať znamenalo už len normálne chodiť do normálnej práce zodpovedajúcej dosiahnutej kvalifikácii. Pre iných bolo ešte prijateľné občas sa aj priateľsky porozprávať s eštebákmi, ak sa pri tom nevzdali svojich zásad.

Po Novembri sme začali spoznávať množstvo nových vecí. Závažných i banálnych. Aj americké televízne seriály, napríklad Beverly Hills 902 10. Ten bol o partii kalifornských stredoškolákov z vyšších stredných a ešte vyšších vrstiev. V jednom diele sa Brenda pridala k radikálnym ochrancom zvierat. Kým sa zorientovala, už bola pri prepade univerzitného laboratória, kde mali vypustiť pokusné zvieratá. Pokus sa nepodaril, FBI všetkých zadržala. Brendina partia bola z jej účasti na akcii v šoku. Bola iná než my, čo sme spolu hovorili. Lenže naša mladá sa rýchlo zorientovala a prešla na stranu Zákona. Prišla za svojimi kamarátmi do Peach Pitu a tí boli voči nej, povedzme, chladní. Keď im však slávnostne oznámila, že teraz spolupracuje s FBI, radostne ju uvítali ako stratenú dcéru. Táto banálna scénka mi utkvela v pamäti dodnes. Bolo to nedlho po Novembri a keď som si predstavila, že by som prišla medzi mojich kamarátov, bratislavských ochranárov, a povedala im, že teraz spolupracujem s políciou, asi by to prebehlo výrazne inak. Tento rozdiel medzi našimi spoločnosťami sa mi ťažko chápal. Polícia, FBI, CIA, SIS sú organizácie slúžiace záujmom svojho zriaďovateľa – štátu. Uplatňujú jeho monopol na násilie. Ak môžeme štátu veriť, ak myslíme, že si zaslúži našu lojalitu, môžeme s nimi spolupracovať, môžeme to dokonca považovať za morálny imperatív. Takže otázka „spolupracovať, alebo nespolupracovať“ sa mení na otázku, či si ten ktorý štát zaslúži našu dôveru či lojalitu. A možno aj na otázku, či sa odpoveď na prvú otázku mení podľa aktuálnych výsledkov volieb. Ale najlepšie sa o tom diskutuje, keď už o nič nejde.