Chvála pomalosti

Cesta zo Zaježovej na Podsekier. Je to tak trištvrte hodiny cez kopec. Celkom pekná prechádzka. Po štvrťhodinke človek prechádza cez malú samotu, zo tri domy, trvalo obývaný jeden. A práve o ten bol opretý rebrík. Ako tak naň zboku svietilo slnko, vrhal pekný tieň, navyše to bolo zaujímavo farebné, a tak som vytiahla fotoaparát. Samozrejme, kým som nastavila, čo treba, prišiel mrak a bez toho tieňa bolo po kompozícii. Chcela som ísť ďalej, veď to môžem vyfotografovať cestou naspäť. Ale to by nešlo – slnko už dávno bude niekde inde. Upozornili ma na to. A tak sme si sadli na zem a dívali sa na zemi na to, čo sa dialo na nebi. Na nebi vietor posúval mraky. Na zemi sa posúval okraj tieňa. Blížil sa k nášmu domčeku, už skoro postúpil natoľko, že by slnko zase nasvietilo rebrík, a potom si to rozmyslel a išiel v opačnom smere. Takto sa s nami zahrával dobrých dvadsať minút. Napokon ustúpil definitívne.

Absolútne banálny príbeh. Tá fotografia nikdy nebude súčasťou zlatého fondu svetovej fotografie. Skvelý bol ten zážitok. Ešte žijú ľudia, s ktorými sa dá len tak niekde sedieť a pozorovať okraj mraku. Odvtedy sa veľakrát vyskytla podobná situácia, ale už nikdy som nebola v spoločnosti ľudí, ktorí by si dokázali užiť to čakanie, ak ho aj boli ochotní zniesť. A pritom čas je jediným skutočne nevyčerpateľným prírodným zdrojom.