Kam smeruje moderný svet

Máme za sebou úžasné dvadsiate storočie. Život ešte nikdy nebol taký pohodlný. Je aj šťastný? Jerry Mander bol šťastný vo svete svojho detstva. Vyrastal v päťdesiatych rokoch minulého storočia na vidieku, ľudí vo svojom okolí poznal a svetu rozumel. Bolo to trocha romantické a keď sa obzrieme späť, aj dosť nepohodlné. Odvtedy sa svet veľmi zmenil. Zmenili ho technické vynálezy v procese, ktorý nazývame pokrok a s úplnou samozrejmosťou ho považujeme za pozitívny jav. Jerry Mander tú samozrejmosť spochybňuje. A nie je tou povestnou líškou, ktorá pohrdla nedostupným hroznom. Bol spolumajiteľom úspešnej reklamnej agentúry, žil luxusný život, profitoval zo všetkých aspektov technického pokroku. Toho všetkého sa vedome vzdal a cíti sa lepšie. Vzdať sa niektorých technologických vynálezov navrhuje aj nám.

Čo sa nám dostane pod kožu, toho sa nedokážeme vzdať
Základnou tézou Jerryho Mandera je: Každá nová technológia má svoje kladné, alebo aspoň zvodné črty. Keď sa nám nimi dostane pod kožu, nedokážeme sa jej už vzdať. Preto musíme dôkladne analyzovať možné klady a zápory každej novej techniky ešte predtým, kým ju prijmeme, a veľmi zodpovedne sa rozhodnúť, či sme ochotní zobrať celý balíček, pretože jedno bez druhého nedostaneme. A kladie do kontrastu severoamerické kultúry prevažne bielych občanov USA a Kanady a pôvodných obyvateľov tohto kontinentu – indiánske kmene.

S novými technológiami nás zoznamujú ich tvorcovia. Tí, nemajúc pochybnosti, nám ukazujú iba ich klady, a to výrazne nadsadené. Mander ponúka pohľad na ich odvrátenú stranu. Upozorňuje, že nestačí, ak z danej technológie môžeme osobne profitovať. Treba sa pozrieť na jej účinky na celú spoločnosť, pretože tie sa nám okľukou a zamaskované vrátia.

Dôvody pre zrušenie počítačov
Svoju knihu Mander začína kritikou televízie. Tu v podstate zhrnuje svoju analýzu z predošlej knihy Čtyři důvody pro zrušení televize. Televízie sa mnohí z nás medzičasom vzdali, a mnohí to urobili aj bez prečítania tej knihy. Naše individuálne rozhodnutie však na Manderovu výzvu neodpovedá – jemu ide o vplyv tohto média na spoločnosť ako celok. A nasledujúca výzva je ešte radikálnejšia. Snáď len najväčší radikáli by ju dokázali vypočuť. Ďalšou z technológií, ktorých by sme sa mali podľa Mandera vzdať, sú počítače. Ich výroba a likvidácia enormne zaťažujú a znečisťujú životné prostredie. Ich dlhodobé používanie zaťažuje a poškodzuje ľudské zdravie. Počítače nahradzujú živých učiteľov a kontakt s nimi. Splošťujú vedomosti, ktoré študenti počas štúdia získavajú. Centralizujú administratívu a tým podporujú vzdialenie a odosobnenie moci od bežného občana. Oddeľujú človeka od následkov jeho činov a uľahčujú a urýchľujú tak vznik vojen. Prispievajú k tomu, že sa rýchlosť stáva jednou z najcenenejších hodnôt. Lenže rýchly a kvalitný život sú navzájom sa vylučujúce protiklady.

Aj biotechnológie treba zrušiť. Aj nanotechnológie.
Ďalším zdrojom skepsy sú pre Mandera biotechnológie. Vedec sa z bádateľa stáva podnikateľom a obchodníkom a vzdáva sa kritického a nezávislého myslenia. Akademické prostredie sa stáva závislým od finančných tokov z priemyslu. Biotechnológie sú schopné doslova zmeniť život na Zemi. Z laboratória alebo továrne môže uniknúť nebezpečný mikroorganizmus. Zamestnávatelia si budú môcť vyberať zamestnancov a poisťovne klientov na základe genetických testov. Patentovateľnosť druhov a génov mení kedysi posvätný život na trhovú komoditu. Genetická terapia sa môže vyvinúť do novej eugeniky projektovaním geneticky „vylepšených“ detí. A biotechnológie umožňujú ďalej zdokonaľovať biologické zbrane, ktoré by mohli byť dokonca rasovo či etnicky špecifické. A nikdy sme o nich seriózne nediskutovali.
Ešte komplexnejšie a potenciálne nebezpečnejšie by podľa Mandera mohli byť nanotechnológie. Vo svojich extrémnejších víziách vidia odtelesnený mozog, prenesený do „tela“ špecializovaného robota, ktorý zabezpečí vývoj civilizácie bez obmedzení daných ľudskou biológiou.

Severoamerický Indián – náš vzor

Mander porovnáva našu technologickú civilizáciu s civilizáciou severoamerických Indiánov – predovšetkým tých, ktorí žili a žijú na dnešnom území USA a Kanady. My toho o Indiánoch vieme málo. Myslíme si, že sú obete, ktoré dnešní bieli kresťanskí občania USA vyvraždili, alebo, naopak, že sú to prevažne alkoholici závislí od sociálnych dávok dobráckych bielych kresťanských občanov USA. Je pravda tradične v strede, alebo zavádza niektorá strana? Mander zbieral podklady pre svoju knihu desiatky rokov. Mnohých Indiánov stretol a s mnohými spolupracoval pri rôznych projektoch. Vie, že spôsoby života i formy spoločenskej organizácie indiánskych kmeňov sú veľmi rozmanité. Vyberá si niekoľko úspešnejších kmeňov z vyše stovky tých, ktorí územie dnešných Spojených štátov obývali. Indiáni žili v súlade s prírodou, so zemou, ktorú považovali za posvätnú. Od iných „netechnologizovaných“ národov druhého alebo tretieho sveta sa líšia tým, že ich tradičný spôsob života im dodnes vyhovuje a nechcú ho nahradiť naším moderným životným štýlom. Považujú ho za cestu k smrti.

Irokézovia – vzor konfederačného systému
Prvým spoločenstvom, ktoré si Mander vybral, sú Irokézovia. Skupina kmeňov, ktorá najneskôr v pätnástom storočí vytvorila sofistikovaný konfederačný systém. Ten sa v osemnástom storočí stal vzorom pre vytvorenie prvej Únie a prvej Ústavy Spojených štátov amerických. Jednou z čŕt Irokézskej konfederácie, ktorú Otcovia zakladatelia neprebrali, bolo rozhodovanie konsenzom. Už vtedy jeho pomalosť nezodpovedala rýchlosti, žiaducej pre vznikajúcu modernú spoločnosť. Život Indiánov mal iné tempo, než na aké sme dnes zvyknutí. A bol inak štruktúrovaný. Pracovali s prestávkami, málokedy viac ako štyri hodiny. Zvyšok dňa naplnili spánkom a komunikáciu. S ľuďmi i s prírodou.

Ďalšími kmeňmi, o ktorých Mander píše, sú Navahovia a Hopiovia. Navahovia boli kočovní pastieri, Hopiovia usadení poľnohospodári. Ich spôsob pestovania plodín bol natoľko premyslený, že bez moderných závlahových systémov dokázali využiť každú kvapku vody v púšti, v ktorej žili, a uživiť sa. Navahovia a Hopiovia obývali územia, ktoré sú cenné pre modernú kultúru ako zdroje surovín, najmä ropy, alebo ako – z pohľadu moderných Američanov – ľudoprázdne priestory pre skúšky moderných zbraní vrátane jadrových. Bieli Američania vytvorili systém politických reprezentácií indiánskych kmeňov. Samotní Indiáni ich za svoje reprezentácie nikdy nepovažovali. Američania od nich pôdu za smiešnu náhradu získali. Z vlastného pohľadu ju legálne kúpili. Z Manderovho pohľadu ukradli.

Ďalšia zlá technológia – technológia politickej moci
Táto línia Manderovho rozprávania o Indiánoch vlastne pokračuje v prvej časti knihy. Rozoberá negatívne dopady ďalšej modernej technológie Západu, tentoraz technológie politickej moci. A v záverečných kapitolách veľmi stručne opisuje jej použitie proti pôvodným obyvateľom na piatich kontinentoch. Je presvedčený, že náš život by bol lepší a spokojnejší, keby sme sa mnohých moderných technológií zriekli. Ako alternatívu ponúka spôsob života, ktorý sa osvedčil severoamerickým Indiánom. Nebol dostatočne silný, aby dokázal vzdorovať svetu bielych osadníkov a ich technológiám vrátane technológie moci a spravovania štátu. Ale hoci silnejšie riešenia obvykle víťazia, nehovorí to nič o ich kvalite.

Mander píše z perspektívy päťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia a z USA. Európska únia ostatných 15 – 20 rokov je civilizáciou „mierneho brzdenia pokroku vo všeobecne prijateľných medziach“. Snaží sa

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [35]