Druhá kapitola - Ty si taká iná

Dnes som mala prsia nechať doma, pomyslela si Šeri. Vydúvali sa z čiernej podprsenky a z hlbokého výstrihu ako dva grapefruity. Sladkohorké, teplé a spotené. Cítila na sebe unavujúce prepaľujúce pohľady uslintaných milovníkov citrusov. V saku požičanom od kolegyne takmer nemohla dýchať, ale bola to jediná možnosť, lebo jej vlhký sveter napchatý v taške ešte stále smrdel od hovädzej krvi. Sedemkrát prepratý v umývadle na dámskych záchodoch.

Ktosi okoloidúci potichu zahvízdal a niesol sa preč aj so svojím pachom dlho nepratých džínsov. Šeri sa zatočila hlava, chytila sa kovového okraja regála, ako keď sa slabší plavec zachytí okraja bazéna plného krúžiacich žralokov.

- Potrebujete poradiť?

Šeri sa otočila a objavila za sebou chudého mladíka v divnej zástere s prepravkou v ruke. Dokladač tovaru v hypermarkete, to je moja realita, zhodnotila deprimovane.

- Vyzerám na to? – odsekla.

- Vyzeráte, - povedal on. – Ale ja sa nechcem vnucovať.

Štrngal fľašami, keď ich ukladal do regálu, jednu vedľa druhej, tak aby sa nálepkami smiali jedným smerom, dopredu, do budúcnosti. Šeri sa dívala na tie dlhé šľachovité ruky, vláčne pohyby, pokoj v tvári a zrazu vedela celkom presne, tak ako to vie len dcéra stredoškolskej slovenčinárky, že človek s takou výslovnosťou a intonáciou môže robiť dokladača tovaru, len ak na niečom šlape. Na čomkoľvek. Na viacerom čomkoľvek. Proste odborník.

- Potrebujem si kúpiť niečo, z čoho sa opijem do mŕtva, - povedala Šeri.

Mladík sa postavil, o krok odstúpil a premeral si sortiment destilátov pred sebou.

- Chcete z toho aj vracať, alebo len hlava aby odišla? – spýtal sa.

- Nejaké mozgové bunky nech mi odumrú. Aby som nič necítila. Okno. Amnézia. A aby to bolo rýchle. Nemám čas do rána sa prepíjať do bezvedomia.

Dokladač sa natiahol a zobral do ruky fľašu.

- Tequilla? To je také veselé pitie, - povedal.

- Ja som chcela veselé pitie?

- Vodka?

- Všetci teraz pijú vodku. Keď to pijú všetci, nemôže to fungovať.

- Tak slivovicu.

- Ručíte za ňu?

Dokladač sa zahľadel na Šeri:

- Vyzerám na to?

- Nevyzeráte, že by ste ručili za čokoľvek. Ani za seba neručíte, že?

- Rada koketujete? – spýtal sa jej.

- Som len unavená.

Vhodil jej fľašu slivovice do košíka.

- Keby niečo, nájdete ma tu, tak dva týždne to ešte vydržím, potom ma zase zhltne peklo, - povedal.

- Mňa už zhltlo, - povedala Šeri. – Ale ďakujem.

Dokladač zdvihol prepravku a na odchode povedal, ani na ňu nepozrel:

- Nepite to nalačno, kúpte si slaninu, v pulte tú najviac vpravo.

S neprestávajúcim pocitom, že je sledovaná, sa Šeri pohla smerom, ktorým neurčito tušila výskyt zvieracích mŕtvol. Slaniny boli strašné. Tie vpravo, vľavo, aj v strede. Šeri sa nahla nad pult, aby si ich mohla obzrieť a nemusela sa ich dotýkať. Nechala na seba sálať chlad z chladiaceho zariadenia.

Zatvorila oči a znehybnela, naklonená nad údenými výrobkami, dúfajúc, že na chvíľu zastane čas a ona dostane možnosť urobiť si vo vlastnom živote existenčnú prestávku.

Reprodukovaná hudba zhasla a z reproduktorov sa ozvalo služobné hlásenie:

- Stratilo sa malé dievčatko Anička Winterová, ktoré však počúva hlavne na meno Šeri. Má na sebe biele topánky, texasky a kvietkované sako, ktoré je jej malé. Prosíme, aby Anička alias Šeri prišla k pokladni číslo 1, čaká ju tu jej inštruktor, s ktorým... – hlas hlásateľky zakolísal, akoby zapochybovala, či to má naozaj prečítať, - ... mala byť až do pol piatej. Opakujem...

Šeri otvorila oči a narovnala sa. Cítila, ako sa jej nahrnula červeň do tváre.

- ... má na sebe biele topánky, texasky a kvietkované sako, ktoré je jej malé...

Nie, nehalucinujem, to je len idiotský sprostý žart, Šeri sa snažila skoncentrovať, zhlboka sa nadýchla.

Okolo prešla pani v stredných rokoch, na hlave trvalá, obtiahnutý pulóvrik obkresľujúci záveje tuku na tele, do zápästia natesno zarezané hodinky. Zapichla do Šeri oči, nohy pomaly obkresľovali okolo obete kružnicu, pohľadom Terminátora vyhodnocovala, čo bolo v jej zornom poli.

- ... k pokladni číslo 1, čaká ju tu jej inštruktor... – hlaholil reproduktor.

- Slečna, - ozvala sa terminátorka.

- To nie som ja! – povedala Šeri, chytila fľašu slivovice, nechala košík tam a rozbehla sa preč, čo jej opätky stačili.

Zabrzdila až tesne pred poslednou pokladňou, nachádzajúcou sa presne na opačnom konci než tá s číslom 1. Bola rozhodnutá dostať sa z toho miesta čo najrýchlejšie. Oprela sa o pohyblivý pás a lapala po dychu. Vtedy sa za ňou objavil vysoký muž v obleku za päťdesiat tisíc. Gregor. Šeri sa strhla.

- Prečo ideš poslednou pokladňou? – spýtal sa pobavene.

- Lebo ma čakáte pri prvej, - povedala Šeri zúrivo.

- Zase si vykáme?

- Zase!

Bola to chyba, tá noc v hoteli minulý týždeň bola strašná chyba. Teraz si zase vykajú, po tom, čo si celú noc tykali, ona vie všetko o jeho vôňach, chlpoch, rukách, slinách, a pretože sa o tej jedinej noci – len diabol vie ako – dozvedela jeho žena, Šerin život už nikdy nebude ako predtým.

Gregor sa usmial, okolo očí sa mu vyskladali vejáriky. Šeri si niekoľko mesiacov predstavovala, že mu ich bozkáva a pred týždňom mu ich aj bozkávala a už nikdy nikdy nebude. Zaplavila ju vlna nenávisti, lásky a čistej telesnej žiadostivosti.

- Prečo ma nechávate vyvolávať ako stratené decko, keď som vám nechala odkaz, že musím odísť a zajtra prídem skôr a všetko dorobím? – vyštekla naňho potichu.

- Chcel som ťa vidieť.

- Ako ste ma našli?

- Náhodou. Videl som ťa v diaľke medzi regálmi v saku našej účtovníčky. A vedel som, že pôjdeš presne opačným smerom, než ťa budem čakať.

Usmial sa a pohladil ju po ramene:

- Si v poriadku?

- Netykajte mi.

Šeri vytiahla z peňaženky bankovky a podávala ich pokladníčke. Lenže tá už mala v ruke Gregorovu kreditnú kartu. Dnes bol stále o krok popredu.

- Ja si to zaplatím! – povedala Šeri, ale ani on, ani pokladníčka nereagovali.

- Bál som sa o teba. Odveziem ťa domov, - povedal jej Gregor, kým podpisoval účet.

- Nechcem.

Zdvihol fľašu slivovice a strčil ju do igelitky.

- To je večera? – spýtal sa.

- Dajte mi pokoj, - povedala Šeri, ale z jej hlasu sa už vytrácal vzdor.

- Mám jej dať pokoj? – spýtal sa Gregor pokladníčky.

Pokladníčka pokrčila plecami a usmiala sa. Mala kruhy pod očami a bledú pleť, akoby bola k tej pokladni prikovaná ako galejníčka. - Ja by som od takého fešáka chcela všetko, len nie pokoj, - povedala.

- Vy ho nepoznáte! – povedala Šeri.

- A ako by som rada! – usmiala sa pokladníčka.

Keď Šeri zdvihla dlane zo sedačky Gregorovho auta, zostali po nich na kožených poťahoch dve vlhké škvrny. Zastali pred domom, v ktorom mala Šeri prenajatý malý jednoizbový byt.

- Tak ďakujem, - povedala Šeri a otvorila dvere.

- Môžem ísť u teba na záchod? – spýtal sa Gregor.

- Robíte si srandu?

- Nerobím. Treba mi. To je príroda, to sa nedá okašlať.

- Nemôžete ísť inde?

- Vidíš tu nejaké vhodné kríky?

- Myslela som toalety v reštaurácii alebo na pumpe.

- Je to akútne, - Gregor nahodil psie oči.

- Dosť trápny pokus, ako sa dostať ku mne do bytu.

- Viem. A tykaj mi už zase konečne.

Kým bol Gregor zatvorený na toalete, Šeri sa zbavila saka a obliekla si veľkú bielu košeľu, ktorá jej prischla od minulých Vianoc, keď sa ktosi z príbuzenstva netrafil komusi inému do správnej veľkosti. Pripadala si v nej dostatočne asexuálne na túto príležitosť, keď treba čo najskôr vyhodiť z bytu muža, od ktorého by sa nechala najradšej čo naj

Maxim E. Matkin  viac od autora »
Vaše reakcie [165]