Hviezda na ľade

- Môžem si prisadnúť? Je tá kniha v ruštine?

Zdvihla som hlavu a uvidela som priateľsky sa usmievajúceho chlapíka s mejkapom na tvári. Mala som za sebou dva týždne pobytu v Spojených štátoch amerických a keďže som cestovala sama, v jednom kuse som bola nútená dávať sa s niekým do reči. Chlapík si sadol na sedadlo vedľa mňa, nepohodlné a úzke ako sedadlá všetkých letiskových hál sveta.

- Nie je v ruštine. Rusi majú inú abecedu. Iné písmená. Tieto písmená sú ako tie vaše a kniha je v slovenčine, - povedala som zdvorilo.

- Nie ste Ruska?

- Nie som.

- Ale po rusky viete.

- Viem, učili sme sa v škole.

- A korčuľovať?

- Prosím?

- Korčuľovať vás pritom neučili? Viete, ruská škola korčuľovania alebo niečo také.

- Neučili. Neviem korčuľovať. Prečo sa pýtate?

- Lebo ja korčuľujem, viete, - povedal chlapík a vytiahol z tašky asi desaťkilový album fotografií. Na všetkých bol on sám v obtiahnutých flitrových kombinézach, doširoka vysmiaty a namejkapovaný ešte viac než vo chvíli, keď so mnou čakal na lietadlo do Paríža. Vedľa neho bola rovnako vysmiata Barbie v nadživotnej veľkosti vystretá v impozantnej póze, uprene hľadiaca do objektívu.

- Úžasné, - povedala som ohromená mierou osobného nasadenia. – Toto je kto?

- Moja partnerka. Iba na ľade, viete. Vydala sa za bohatého chlapíka a teraz letí prvou triedou. Ja letím druhou a ešte vlečiem všetky naše kostýmy. Cítim sa ako idiot. Už si vôbec nerozumieme.

- Tak prečo nekorčuľujete sólo?

- Aj mama mi to hovorí.

- No vidíte. Mamy majú vždy pravdu.

- Ale že vraj ľudia majú radšej dvojice než jednotlivcov.

- Kto povedal?

- Autority.

- Aha.

Zmĺkli sme. Krasokorčuliar zamyslene hľadel na svoj portrét na pozadí ľadovej plochy.

- Kam idete? – spýtal sa po chvíli, aby reč nestála.

- Domov. Na Slovensko. Z Paríža do Viedne a to je kúsok do Bratislavy.

- Ako ďaleko máte najbližší Disneyland?

- Asi v Paríži.

- A to je koľko hodín autom?

- Tak dve hodiny lietadlom.

- Och, - vzdychol chlapík súcitne.

- Nám to nevadí, - usmiala som sa naňho. - A vy idete kam?

- Máme sústredenie vo Švajčiarsku, taký špeciálny kurz. Tiež budem prestupovať v Paríži.

Ukázal mi plánik letiska a dvojstranové inštrukcie.

- Sadnete na autobus C a ste pri svojom lietadle, - povedala som.

- Ako viete?

- Bola som pred dvomi týždňami na parížskom letisku, trčala som tam šesť hodín, tak som pochopila systém.

- Mne to napísali inak. V cestovnej kancelárii. Sú tam odborníci. Nič o autobuse C. Tu je plánik.

- Zase autority?

- Áno.

- Tak dobre, - povedala som mu.

Nastúpili sme do lietadla. Neniesli sme bomby, neopustili svoju batožinu, nikto nám neodovzdal podozrivý balíček, tak sme sa všetci usadili a po pár filmoch, pár jedlách s chuťou igelitu a jednom zdriemnutí sme boli v Paríži. Krasokorčuliara som videla až v Paríži na letisku. V priebehu dvoch hodín šiel štyrikrát okolo mňa, stále zmätenejší, zúfalejší a s dokrkvanejším plánikom v ruke. Zdalo sa mi dokonca, že aj flitre sa blyštia v jeho stopách.

Na piatykrát sa u mňa zastavil:

- Čo ste to hovorili o tom autobuse?

- C, - povedala som a ukázala mu cestu.

Už sa neobjavil, takže predpokladám, že zažil krásnych pár dní v zmätočnej Európe a potom si vykorčuľoval toľko zlatých medailí, koľko jeho duša potrebuje.

Sú typy, ktoré nielenže nakoniec vždy musia slepo dôverovať autoritám, ale aj tanec v dvojici je pre nich jedinou alternatívou.

Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [22]