Neberte nám ypsilon

Slováci si prajú zrušenie písmena „y“, tak povedali v správach. Chvalabohu, povedali aj to, že sa to dá, len ak by bolo riadne referendum a s platnými referendami to je u nás všelijaké. Navyše decká nemajú volebné právo, čo by bola pri tomto druhu hlasovania určite podstatná časť voličov za vypudenie nešťastného písmenka zo slovenského jazyka. Aj tak som ostal vystrašený. Teraz, keď už pár rokov ovládam všetky pravidlá zaobchádzania s ním, mi ho chcú zrušiť? Veď som tomu venoval kus môjho detstva! Potom som sa skúsil zamyslieť, či sa vôbec dá v celej veci nejako argumentovať.

Jediným dôvodom na zrušenie ypsilonu je, že slovenčina by bola na prvý pohľad jednoduchšia. Rozmaznaným lenivým parchantom sa nechce učiť vybrané slová, tak je to. Im sa však nechce učiť nič, to môžeme rovno zrušiť celú spisovnú slovenčinu a vrátiť sa k píš, ako počuješ, veď nejako by sme sa už dorozumeli. Rovnakým spôsobom by nasledovalo zrušenie platenia daní a vlastne všetkého, do čoho sa ľuďom až tak veľmi nechce. Nejaký filozof sa môže ohnať Occamovou britvou a povedať, že ak sa dokážeme dorozumieť aj bez ypsilonu, tak ho môžeme pokojne zrušiť, pretože jednoduchší systém z dvoch rovnako funkčných je lepší. Otázka je, či je úlohou písaného slova len dorozumievať sa. Uvediem príklad.

Do diskusného fóra osoba A napíše:

„Autor je riadny hlupák. Už by nemal nikdy viac písať.“

Osoba B napíše:

„Autor je riadni hlupák. Už by nemal nikdi viac písať.“

Obom vetám rozumieme, ale vďaka tomu, že „i“ a „y“ robia so svojimi pár pravidlami jazyk pestrejším, hovoria tie vety oveľa viac než len to, že autor článku by už nemal viac písať. Možno nie pre vás, ale názor A je pre mňa oveľa relevantnejší ako názor B. B je v mojich očiach alebo dieťa na prvom stupni ZŠ, alebo niekto vedomostne na jeho úrovni, pretože sa nikdy nedokázal naučiť pár jednoduchých pravidiel. (No dobre, ešte je maličká šanca, že to môže byť dysgrafik, ale ja som chodil do školy ešte pred vynálezom dysgrafie, takže tí, čo sa nevedeli naučiť gramatiku, patrili k ostatným hlupákom.) Pre človeka, ktorý si dal tú prácu a gramatiku sa naučil, je diskusia s B hlboko pod jeho úroveň. Je to ako prísť do baru a znechutene obísť týpkov, čo už ležia pod stolom. Netušiť, kde sa aké i/y píše, je v oblasti písaného prejavu ekvivalentom oblečenej koženkovej vestičky alebo neschopnosti poriadne vykať („A vy ste čo robil, kolega?“) pri bežnom stretnutí. Keby som si vyberal ľudí do firmy, v prvom kole odmietnem všetkých, čo prídu v koženkových vestičkách, všetkých, čo nevedia vykať a všetkých, čo netušia, kde sa píše aké i/y. Nech sa idú sťažovať, kam chcú, isté predsudky majú veľmi rozumné ukotvenie v realite. S ostatnými by som sa potom začal baviť o predpokladoch na prácu.

Vďaka ypsilonu môžeme aj na inak anonymnom internete z diaľky rozoznať úroveň človeka stojaceho v tmavom kúte oproti. Vieme dokonca určiť úroveň média, v ktorom sme sa ocitli. Pozrite si diskusie u nás, potom choďte na sme.sk. Rozdiel je badateľný, a dá sa ešte pokračovať na stránkach bulvárnych médií. Neznalosť základov gramatiky je spolu s ostatnými náramne pohodlnými uľahčeniami života záležitosťou širokej masy. Zrušiť ypsilon by sa rovnalo proletárskej revolúcii, víťazstvu nevzdelanej a špinavej luzy, ktorá by jasala, že má voči nenávidenej elite o jeden komplex menej. Kto tvrdí, že ypsilon nie je dôležitý, ako keby to isté tvrdil o používaní deodorantov v sparnom lete.

Nech sa deje, čo sa deje, ypsilon musíme ubrániť. Deti by síce bez neho mali viac času na drogy a automaty, ale mnoho ľudí by prišlo o jeden z veľmi dôležitých zmyslov. A slovenčina by prišla o fascinujúcu slovnú hračku, ktorá sa dá vysloviť (napriek svojej zmysluprázdnosti), ale nikdy sa nedá poriadne napísať.

Ak to ešte nepoznáte, je to takto:

„Výr hľadel zo stromu na vír vo vode pod ním. Zafúkal vietor a oba v?ry zmizli.“