Obľúbenci

Ako decká sme uznávali kadekoho. Davida Haselhoffa, Kitta, Arnolda Schwarzeneggera, Van Damma, Depeche Mode, metal, ba aj Chucka Norrisa – amerického bojovníka. Slovo „uznávať“ bolo jedno z najpoužívanejších, pravdepodobne sme nadovšetko uznávali možnosť uznávať. Dvaja sa stretli a jeden povedal: „Uznávaš Commando?“ A druhý mu odpovedal: „Jasné, uznávam!“ A už mali niečo spoločné. Aj keby nič iné, hocikedy mohli zájsť k tretiemu a pustiť si na videu zašumené Commando, strašlivo simultánne dabované z nemčiny a s logom ORF v rohu.

Obdobie uznávania sa skončilo so základnou školou. To slovo som prestal používať zároveň s tým, ako som zistil, že na svete existujú nejakí ľudia, ktorým by sa patrilo aspoň raz povedať, že majú môj obdiv za to, čo robia a moju náklonnosť k nim nemožno vyjadriť prostým a povrchným „uznávam“. Žil som nejaké štyri roky bez potrebného výrazu, až kým som na vysokej škole nezačul slovo „obľúbenec“. To bolo to, ktoré som hľadal. Odvtedy viem pomenovať svojich obľúbencov. Jednak je to dobré, keby sa niekto opýtal, a jednak sám pre seba viem označiť zoznam ľudí, ktorí ma v mnohom ovplyvnili, sčasti možno aj vychovali, bez toho, aby som ich niekedy stretol, alebo aspoň dúfal, že by som ich niekedy stretnúť mohol.

Zoznam obľúbencov sa nikdy veľmi nerozrástol, obľúbenci nedevalvujú. Existuje popri nich iný zoznam obľúbencov druhej kategórie. Ten sa priebežne dopĺňa, ale nie sú to ľudia, pred ktorými by som cítil posvätnú úctu, a pokoru pred všetkým, čím si získali moju priazeň. Obľúbencov mám len pár a zaslúžia si odo mňa istú mieru nekritickosti, zhovievavosť k poklesu vlastnej formy a predovšetkým dlhodobú vernú priazeň, ktorú len tak jeden pokazený album alebo scestný politický názor nemôže výraznejšie narušiť. Priznávam, k obľúbencom mám občas podobný vzťah, ako majú veriaci k svojmu bohu. Nie že by som sa k nim modlil, ale v mnohých veciach ich beriem ako referenčný bod na posudzovanie kvality výtvorov ostatných ľudí, vrátane samého seba. Najvyššie dobro, pokiaľ ide o hudbu, filmy, humor a pár ďalších oblastí je stelesnené v jednotlivých obľúbencoch.

Pochopiteľne, pri každom obľúbencovi si prajem, aby som sa s tým človekom aspoň raz v živote stretol a poďakoval mu za všetko, čo pre mňa znamenal, i keď o tom doteraz ani netušil. Problém nastáva, ak sa mi také niečo má podariť, ono stretávať nositeľa najvyššieho dobra nie je také jednoduché. Pri tých desiatkach rozhovorov, čo som stihol spraviť so všelijakými slávnymi umelcami, som bol skutočne nervózny a stresovaný len dvakrát. Raz, pred niekoľkými rokmi, keď na mňa v malej pražskej kaviarni čakal Terry Gilliam, a druhý raz minulý nedeľu, keď si v zákulisí koncertnej haly na kraji Viedne čas len pre mňa našiel Damon Gough, vo svete známy hudbou pod pseudonymom Badly Drawn Boy.

Stres, pot a neverím tomu do poslednej chvíle, až kým si nepodáme ruky. Preboha, veď ten človek bol jedným z Monty Pythons a ten druhý nahral asi najlepší album, ktorý dosial v treťom tisícročí vyšiel. Ako sa môžem k nim posadiť a len tak im klásť otázky? A okrem toho – aké otázky? Vždy som si hovoril, že keby som sa s nimi jedného dňa stretol, toľko vecí by som sa spýtal, a teraz som musel venovať zakaždým jeden deň, aby som si otázky starostlivo pripravil. Inak by som len sedel a čakal, čo sa bude diať. A ono by sa dialo to, že by ubehlo mojich vyhradených 25 minút a bol by koniec, zbohom, moji obľúbenci.

Lenže mám šťastie, moji obľúbenci sú zároveň fajn ľudia, práca, ktorú som si dal s prípravou, nebola márna, a tak veci idú, ako majú. Už sa nebojím, ani nepotím a môžeme sa rozprávať aj mimo mikrofónu, len keby toho času bolo viac. Keď si pred odchodom pýtam autogram na všetko, kde je aspoň troška vhodný, chvíľu sa cítim previnilo že som ako puberťáčka jačiaca na Bezdedu. Nakoniec čas definitívne vyprší, obľúbenec sa rozplynie, zrazu tu nie je a mne sa zdá, že som práve skočil bungee. Plný adrenalínu necítim únavu, ktorá ma predtým úplne ničila. Takto nejako asi fungujú zázračné uzdravenia v Lurdách. Ale človeka, ktorý pre mňa už dlho veľa znamená, som spoznal v celkom novej kvalite. A viem, že aj on je vlastne úplne obyčajný, akurát oveľa talentovanejší a menej lenivý ako ja. Vyzeral unavene, ale som si istý, že ho potešilo, keď som mu poďakoval za to, čo pre mňa jeho tvorba znamená a povedal som mu, ako ju mám rád. Lebo sám viem, aká to môže byť vzpruha.

Ja si odnášam domov radosť a motiváciu viac na sebe pracovať, on si odnáša pocit, že to celé robí aj pre niekoho iného, konkrétneho človeka, ktorého doteraz nepoznal. Obaja sme si užitoční navzájom. Povedať mi to niekto pred dvoma hodinami, neverím mu ani slovo.

P. S.: Rozhovor s Badly Drawn Boyom by mal vyjsť v pondelok.