Sedí v šatni, v ruke Marlborka lightka (v priebehu polhodiny stihne ďalšie tri), vyzerá unavený a asi aj chorý, pretože má oči do červena a pokašliava. Napriek tomu, že v miestnosti je celkom teplo, na hlave má vlnenú čiapku. Je to tá istá ako na obale posledného albumu a podobná ako čiapky, ktoré nosí vo všetkých klipoch a má na všetkých fotkách. Keď som sa neskôr pýtal muzikantov z jeho kapely, ktorí s ním na turné strávili už niekoľko mesiacov a precestovali pol sveta, povedali, že ho bez nej ešte nikdy nevideli.
Introvert a v dobrom zmysle čudák, ale zároveň pesničkár s úžasným talentom. Básnik s citom povedať veľa bežnými vetami a doteraz autor piatich skvelých albumov vrátane The Hour of Bewilderbeast oceneného prestížnou Mercury Prize a soundtracku k filmu About a Boy (Ako na vec). V mojich očiach človek, bez ktorého hudby si neviem predstaviť posledných šesť rokov života. Tento rozhovor a koncert, ktorý po ňom nasledoval, pre mňa predstavujú jeden z vrcholov tohto roka.
Volá sa Damon Gough, ale od samotného začiatku sa pod hudbu podpisuje ako Badly Drawn Boy. Rozpráva veľa, je troška smutný, troška ufrflaný a vystačil by si aj bez mojich otázok, ale to by som nerád. Ak nám to obom nejako vyjde, sľúbil, že mi jedného dňa príde zahrať na svadbu.
Kedy si si prvýkrát uvedomil, že všetko smeruje k tomu, aby si sa začal živiť hudbou, nahrávaním albumov a koncertovaním?
Pamätám si na Vianoce 1997. V septembri som založil vlastný malý label a na ňom vydal 500 kusov prvej épečky. Cez Vianoce už som mal pocit, že od Nového roku skončím v normálnej práci a budem sa naplno venovať hudbe. Predtým som to nikdy nebral týmto spôsobom. Hudba ma bavila, ale nevnímal som ju ako niečo, čo môžem robiť namiesto práce. Pomaly mi začalo dochádzať, že viem písať pesničky. Keď som vydal tú prvú épečku, ľudia ma začali volať koncertovať. Nahrávacie spoločnosti na koncerty posielali zástupcov a tí mi ponúkali nahrávacie zmluvy. Vtedy som si to začal uvedomovať ako reálnu možnosť, dovtedy to bol len nesplniteľný sen.
Akú prácu by si dnes robil, keby sa z teba vtedy nestal Badly Drawn Boy?
V tom čase ma zamestnávali rodičia v tlačiarni. Takže by som asi pokračoval v kariére tlačiara. Keď som mal 18, chcel som byť zvukár v nahrávacom štúdiu. Vlastne tak som sa dostal bližšie k hudbe. Občas som robil v štúdiu pre iných ľudí a keď nebolo čo robiť, skúšal som hrať na gitarách, čo sa tam povaľovali. Postupne som sa naučil hrať. Ale aj tak ešte dlho trvalo, kým som si uvedomil, že mi to vlastne ide. Potom som si kúpil štvorstopák, najmä preto, aby som sa naučil, ako sa na to nahráva. Časom som tam začal nahrávať vlastné nápady, až z toho bolo pár pesničiek, ktoré som mohol pustiť iným ľuďom. Vtedy som ešte nútil iných ľudí, aby mi tie pesničky naspievali, pretože vlastného hlasu som sa v tomto smere desil. Mal som bývalú frajerku a jedného kamaráta, čo bol frajer mojej sestry, ktorí tie veci spievali. Takmer sme založili kapelu, ale v tom momente som sa s tou frajerkou rozišiel a sestra sa zasa rozišla s tým chalanom, takže bolo po kapele.
Presťahoval som sa do Manchesteru, potom som uvidel koncert John Spencer Blues Explosion a došlo mi, že je lepšie, ak budem robiť hudbu sám. To už som hral na gitaru v jednej ďalšej kapele a hneď na druhý deň som povedal, že odchádzam a idem robiť veci sám. To bol tiež zásadný bod. A 10 rokov predtým som bol na koncerte Brucea Springsteena a tam som začal vnímať hudbu ako niečo, čomu sa oplatí venovať. Toľko zásadné momenty môjho života, ktoré ma dostali tam, kde som teraz. Presne tie som sa snažil zachytiť na svojom novom albume.
Cieľ vydať jeden album ročne, a ešte aj napísať jednu pesničku denne, si si postavil už na začiatku? Nikdy ti to nepripadalo ako trocha divný systém práce?
Je to divný systém práce. Vydal som štyri albumy za štyri roky, snáď by bolo fajn sa toho držať aj naďalej. Možno preto som minulý rok veci trocha unáhlil, i keď mne sa zdá, že som len išiel svojím tempom. Každopádne, výsledok bol, že to nefungovalo. Povedal som si, že začnem písať pesničku denne, asi najmä preto, aby som sám seba presvedčil, že také niečo stále dokážem. To, že som polroka predtým strávil nahrávaním albumu, ktorý nebol hodný vydania, ma zanechalo v depresii. Potreboval som pozdvihnúť vlastnú morálku a písať pesničku denne mi pripadalo ako vhodný spôsob. Po dvoch týždňoch som sa stal od toho závislým, takže mi to nakoniec vydržalo tri mesiace. Mal som zrazu takmer sto jasne načrtnutých pesničiek a to bolo dosť materiálu, aby som z nich spravil nový album. Vtedy sa do toho zapojil Nick Franglen z Lemon Jelly – ako producent mi pomohol vyberať pesničky a dokončiť celý album.
Nie je ti ľúto ostatných pesničiek, čo sa na album nedostali a možno sa na žiadny ani nikdy nedostanú?
Jedného dňa hádam vydám kompiláciu pesničiek, ktoré to nedotiahli na album. Niektoré sa možno dostanú na ďalšie albumy, ak ich troška poprerábam. Dosť sme pri výbere diskutovali, pretože tam bolo pár takých, čo Nick chcel dať na album, a ja nie, a potom zasa zopár takých, čo sa tam dostali, hoci len ja som ich presadzoval.
Ktoré napríklad?
Walk You Home Tonight bola jedna z nich. Trval som na nej. Ale zasa tam bola pesnička Going Sideways, ktorá na albume nie je, i keď ju každý na ňom chcel. Nič proti nej nemám, len sa mi nehodila práve na tento album. Zatiaľ po každom albume ostali pesničky, ktoré potom vyšli ako b-strany, i keď pôvodne som si myslel, že práve ony najlepšie definujú, čo chcem povedať. Lenže počas nahrávania sa veci vyvinuli inak. Nahrávanie albumu je v mojom prípade otázka aspoň polroka. Za ten čas sa toľko vecí zmení, že pôvodné úmysly sú na konci zabudnuté. Preto som chcel vydať nový album ešte tento rok, aby som ho vôbec dokončil. Mohol som bez stresu všetko odložiť a aj stokrát prerobiť, ale obávam sa, že to by som ho potom mohol prerábať donekonečna. Poznám sa: viem, že by to tak skončilo.
Keď si porovnám tvoj debut The Hour Of Bewilderbeast s novým Born In The UK, počujem jasný posun od experimentovania k pesničkovejším a pre poslucháča stráviteľnejším formám. Nechýba ti pri nahrávaní pocit dobrodružstva?
Nezdá sa to, ale hudba na novom albume je z technického hľadiska oveľa komplikovanejšia ako na prvom albume. Napríklad pesnička Welcome To The Overground má vokálne harmónie, aké by som pred pár rokmi nevedel spraviť. Ale rozumiem, kam otázkou smeruješ. Zvuk prvého albumu pripadá ľuďom veľmi šarmantný. Je taký preto, lebo som vôbec netušil, čo robím – a to je situácia, ktorú už nikdy nevytvorím, jedine že by som chcel na niečo hrať. Ťažko definovať ten rozdiel oproti dnešku.
Dnes v mnohých veciach viem oveľa viac, ale to neznamená, že by som čo i len tušil, ako robiť veci lepšie. Keď idem do štúdia, viem o tvorení hudby rovnako málo ako kedysi, ale som o niečo lepši. Nie že by som mal lepšie pesničky, skôr to je o zvládnutí základov, a o skúsenostiach, ktoré mám. Priznám sa, že mi nedošlo, že by som nový album robil inak ako trebárs prvý. Nešiel som do štúdia s tým, že teraz nahrám album, ktorý budú hrať rádiá – a rádiá ho naozaj ani veľmi nehrajú. Občas si však hovorím, že nahrám album, ktorý mňa a moju rodinu finančne zabezpečí do konca života a potom už budem robiť len to, čo chcem. No ak ho aj nenahrám (pretože peniaze rozhodne nie sú to, čo by ma v hudbe motivovalo), viem, že budem vždy robiť hudbu nezávislú od počtu poslucháčov, ktorým sa bude páčiť. Aspoň v to dúfam.
Do akej miery ti teda záleží na tom, ako sa tvoje albumy reálne predávajú?
Áno, záleží mi na tom, aby som predával veľa albumov, už len preto, že kopa iných predáva veľa albumov. Prečo by som si nezaslúžil tento druh úspechu, keď robím rovnako d
Rado Ondřejíček viac od autora »
Vaše reakcie [1]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Najlepšia hudba tohto roka
Hudba pre krajšiu jeseň
Starí známi zachraňujú uhorkovú sezónu
Kopa, mrte, tisíc veľa a ešte hafo novej hudby
Platiaci poslucháč sa opäť nepomýlil