Sedlač ide na kultúru

Čakáme na koncert v bývalom protiatómovom kryte pod hradnou skalou, miestni vedia, o ktorý ide. Okrem toho, že je to jeden z mála tunajších fungujúcich klubov, kde sa dá ísť za normálnou zábavou, nemá toto miesto žiadne iné predpoklady na to, aby tu boli koncerty živých kapiel. Nuž ale nie sme vo Viedni, dokážem vytrpieť intenzívne sekundárne fajčenie aj zvuk, z ktorého by som nič nerozoznal, keby som všetky pesničky už nepoznal z albumu. Má to aj svoje výhody. Tak ako do tvrdých lavíc študentského filmového klubu nechodia požierači popkornov, aby šušťali od úvodných reklám až po záverečné titulky, sem nechodia návštevníci, pre ktorých správanie zasa ja nechodím do iných klubov. Na takéto akcie nikto neprišiel oddychovať, ale človek má aspoň istotu, že bude medzi ľuďmi, čo majú radi podobne divnú hudbu, a to je predpokladom ďalších možných kompatibilít. Napríklad, že si v tej tlačenici nebudeme navzájom prekážať, pretože všetci vieme, kde sa končí naša sloboda prejavu, a tiež, že sme neprišli do Banskej Bystrice na heavy metal, a tak nebudeme spod pódia na kapelu hromžiť päsťami.

Ako tak čakám a troška sa aj teším, nie je všetko v poriadku. Známe neznáme tváre, ktoré vídavam na všetkých akciách, tu sú, gotické pubišky, tešiace sa, že ich rodičia pustili na koncert, i keď sa veľmi čudujú, prečo sa práve ich decku musí páčiť takáto hudba, sú tu tiež a už sa natlačili k pódiu, sú tu guru miestnej intelektuálnej scény a aj dosť nás, čo sme sa prišli len tak pozrieť na koncert, lebo tú kapelu máme radi. Tí všetci sem patria.
Kto sem nepatrí, je partia očividne vystrihnutá z celkom iného filmu. Je ich asi päť, ale sú dobre viditeľní z každého bodu. V princípe, ťažko je byť neviditeľný, keď už polhodinu pred koncertom vystrkujú k pódiu pravačky s trojprstými paroháčmi, imitujú zvuky začuté v okolí rodnej jaskyne, navzájom po sebe revú „Čau, kokot!“, odchod na WC oznamujú hlasným zvolaním „Du chcát!“ a aby nám bolo všetkým jasné, že ich najobľúbenejší film je Kurvahošigutntag, v pravidelných intervaloch ziapu „Už idú“ smerom, odkiaľ tušia príchod kapely.

Čo s takými ľuďmi? Je to sedlač odporná, všetkým okolo vadia a ešte sa to zhoršuje, keď sa začne koncert, lebo tí, čo stoja blízko nich, musia počúvať ich spev, i keď si zaplatili za chlapíka na pódiu. Prečo dnes prišli sem, prečo neostali niekde v rodnom Harleji, kde by dokonale zapadli, alebo nešli radšej na Kabát, aby si mohli svoje vystrčené paroháče porovnávať s ostatnými?

Žiaľ, toto nie sú tie najpálčivejšie otázky, ktoré mi napadajú, až kým nerezignujeme a nejdeme sa postaviť niekam ďalej. Oveľa horšie ako to, že parta vidlákov sa nevie správať v spoločnosti, je zistenie, že sa tu pravdepodobne neocitli len úplnou náhodou. Poznajú pesničky, dokonca oba albumy a spievajú si texty. Toto predsa nie je U2, ktorí majú publikum také široké, že sa na ich koncertoch nutne stretávajú všetky sociálne skupiny. Toto je koncert skupiny, ktorú u nás nehrávajú rádiá a dokopy tu predala možno 50 kusov albumov. Je to úzko vyhranená záležitosť (no dobre, raz o nich napísali v Reflexe) a ak ich niekto chce počúvať, musí si ich vyslovene nájsť cez kopu inej podobnej a pre väčšinu obyvateľstva vyslovene nepochopiteľnej hudby. Ako sa mohlo stať, že sa to zapáčilo týmto votrelcom? To už sa v tomto svete nedá na nič spoľahnúť? Vyhranené umenie už zrazu nepriťahuje len rovnako vyhranené publikum a na koncert skupiny s androgýnnym spevákom stierajúcim všetky masové sexuálne stereotypy zrazu príde päť ľudí, pre ktorých je slovné spojenie „zasraný buzerant“ tretím najpoužívanejším hneď po spojeniach „ukáž kozy“ a „dones pivo“. Načo je dobrá veža zo slonoviny, keď k nej medzičasom ktosi postavil diaľnicu?

Možno som negativista. Správne by som sa asi mal tešiť, že moju okrajovú hudbu objavila širšia cieľová skupina, čo znamená viac peňazí pre organizátorov podobných koncertov, a pre mňa, že svoje obľúbené kapely uvidím častejšie. Načo mi však budú také koncerty, keď po desiatich minútach budem musieť odísť dozadu, odkiaľ nie je nič vidieť, len preto, aby som nespáchal samovraždu tak, že by som tým mamľasom nakoniec povedal niečo od srdca. Všetko sa dá prehryznúť: aj smrad z cigariet, aj zvuk, aj nutnosť cestovať za dobrými koncertmi do Viedne, aj vyššie ceny lístkov. Ale ľudí prehryznúť neviem .To je škoda, lebo keby som vedel, tí piati už sú rozhryzení na miliardu miniatúrnych kvarkov.