Bola už hlboká noc, všetci mali slušne vypité a to je vždy najpríhodnejší čas na hlboké filozofické, ekonomické a politologické úvahy a hádky. Došlo aj na obľúbenú tému z úvodníka Rada Ondřejíčka o kradnutí pistácií v hypermarketoch a z priateľa, ktorého som dovtedy považovala za všetko možné napravo od stredu, pokojne aj libertariána a zniesla by som aj anarchistu, sa zrazu vykľul obdivovateľ ekonomickej geniality Karla Marxa. A začali z neho vyliezať skutočne šokujúce myšlienky.
Neustále obhajoval teóriu, že jediná hodnotná práca, ktorá si zaslúži odmenu a ocenenie, je manuálna práca. Len robotník si zarobí poctivé peniaze. Všetko ostatné vrátane obchodu, dopravy, služieb, nehovoriac o vyšších riadiacich funkciách, či nebodaj o médiách, vede a umení, považoval za niečo nepotrebné, čo len parazituje na jedinej hodnotnej manuálnej práci robotníka a poľnohospodára, a neoprávnene zvyšuje cenu pôvodných výrobkov. Po dlhej a únavnej debate, do ktorej neváhal zatiahnuť Kantov morálny imperatív a po tom, čo som sa niekoľkokrát zodvihla na odchod, že toto ja počúvať nebudem, však on úplne ignoruje základnú deľbu práce a v podstate aj svojho guru Marxa, nakoniec z neho vyliezlo, že za tým všetkým, čo ten večer vykonštruoval, sa skrýva obyčajný strach. Strach, že keby sa niečo strašné stalo, napríklad vojna alebo prírodná katastrofa, keď by sa totálne zrútil náš súčasný systém fungovania a ľudia by boli nútení vrátiť sa k akejsi prvotnopospolnej spoločnosti, že on so svojím umenovedným vzdelaním by bol úplne odpísaný. Na rozdiel od takého manuálne pracujúceho robotníka, napríklad.
Keď to bolo takto vonku, konečne sa s ním dalo rozumne hovoriť. Najprv som ho presvedčila, že taký robotník pracujúci pri linke na výrobu áut alebo šička v továrni na plyšové medvede by boli na tom podstatne horšie ako on. Veď ten robotník ovláda len nejakú malú časť celého výrobného cyklu a na inú výrobu by musel byť najprv niekým preškolený. Navyše manuálne pracujúci nerovná sa remeselne zručný. Robotníkov od pásu sme mali teda vybavených. Vzápätí sme vybavili aj remeselníka alebo súkromného maloroľníka. Veď koľko je dnes takých, čo sú pri svojej výrobe úplne sebestační a dokážu si zadovážiť prvotné suroviny, spracovať ich, vyprodukovať z toho výrobok a potom ho aj predať? Také remeslo už hádam dnes ani neexistuje, aj môj dedo Bulhar už pred dvadsiatimi rokmi väčšinu zeleniny pestoval z kúpených semien a sadeníc, ktoré kupoval od tých, čo sa na to špecializovali. Priateľ nesmelo prikyvoval, ale to som ho presvedčila len o tom, že sa máme báť katastrof viacerí a nie že sa nemá čoho báť on sám.
Tak som ho presviedčala ďalej, že ak by sa stala nejaká katastrofa a nastal by chaos, najviac zo všetkého by boli potrební a cenení nie manuálne pracujúci ľudia, ale ľudia schopní ostatných zorganizovať, vytvoriť pravidlá koexistencie spoločenstva a potom ho riadiť a udržiavať poriadok. To však bola slabá náplasť na kamarátovo ustráchané srdce, pretože on rozhodne nepatrí medzi riadiace typy a má problém zorganizovať aj sám seba.
Na pomoc mi napokon prišla beletria, jeho obľúbená parketa. Spomenula som si na román Roberta Merleho zo sedemdesiatych rokov – Malevil. Tento postkatastrofický román líči presne takú situáciu, akej sa celoživotne obáva aj môj priateľ. Po atómovej vojne sa na zámku Malevil zachráni hŕstka ľudí, ktorá musí začať žiť v nových pomeroch a vyriešiť všetko, aby mohli sebestačne existovať. Narážajú nielen na to, ako dopestovať úrodu a dochovať dobytok, ako vyrobiť množstvo potrebných vecí, ale aj na problém vlastníctva, hierarchických vzťahov a spoločenských noriem, a to aj vrátane nemanželského sexu (je tam len jedna žena a veľa mužov). Rozprávač, majiteľ zámku, francúzsky idealista, socialista a ateista sa pod tlakom situácie stáva nielen prirodzeným vodcom skupiny, akýmsi osvieteným diktátorom, ale v záujme udržania poriadku a nedeliteľnej moci v jeho spravodlivých rukách sa napokon stáva aj hlavným kňazom. To je ono, to by sa hodilo aj môjmu priateľovi! Kňaz alebo šaman, to by bolo pre neho ideálne povolanie v postkatastrofickej spoločnosti. Tam by využil celú šírku svojho vzdelania zdanlivo nepotrebného humanitného vzdelania.
Neviem, či som ho napokon presvedčila. Život sa s nami zahráva všelijako, ale pokiaľ nám nezoberie zdravý rozum, tak už sa nejako vynájdeme aj bez manuálnej zručnosti. Hoci úplne najlepšie na tom sú manuálne zruční intelektuáli s naštudovanou príručkou Umenie prežiť a s protiatómovým krytom v pivnici. Za istých okolnosti a relatívne, samozrejme. Marxov Kapitál odložený v nejakej zadnej poličke nemôže uškodiť.
Elena Akácsová viac od autora »
Vaše reakcie [38]