Dávajte si pozor, s kým sa hádate!

Čím je človek starší, tým častejšie vidí svojich bývalých spolužiakov, kamarátov, milencov, priateľov či kolegov na rôznych vysokých a zodpovedných postoch. Politických, ekonomických, umeleckých, mediálne sledovaných. Uvedomila som si to toť nedávno, keď Fico vymenoval novú vládu. Zatiaľ čo pred nejakými desiatimi rokmi som poznala osobne len zopár komunálnych politikov, nižších štátnych úradníkov a jedného námestníka ministra, v Dzurindovej poslednej vláde som už poznala osobne aj jedného ministra a v tejto novej Ficovej dokonca dvoch.

Nedávno som narazila na priateľa z mladosti, ktorý je už dlhší čas významným mužom vo vládnej strane. Stretávame sa dlhé roky na rôznych spoločných akciách. Vždy sme si veľmi dobre rozumeli, čítali rovnaké knižky, páčili sa nám rovnaké filmy aj hudba, mali sme aj približne rovnaké politické názory. Napokon, on mi podstrčil prvého Johnsona. Rád čítaval inZine a občas zablúdi aj sem. Jedného dňa odišiel do politiky a naše názory sa začali povážlivo rozchádzať. Posledné roky sme sa už len všade, kde sme na seba narazili, poriadne pohádali. Začalo sa to nevinnými témami, ako bolo napríklad zrušenie televíznych hlásateliek (on proti/ja pre), pokračovalo to polemikami o opodstatnenosti existencie STV, SND, VŠMU aj ministerstva kultúry (on pre/ja proti), potom sme prešli na čisto ekonomické témy a pohádali sa o dôchodkovej reforme(on proti/ja pre). Vrcholom bola naša hádka na posledného Silvestra o progresívnej a milionárskej dani (on pre/ja, samozrejme, proti). Museli nás od seba odtrhnúť, lebo hrozilo, že mu vyškriabem oči.

Odkedy jeho strana vyhrala voľby, nestretli sme sa, iba ja ho občas vídam v televízii, on si občas prečíta môj článok a po kamarátoch si odkazujeme uštipačné pozdravy. Prednedávnom som na neho náhodou narazila, a tak sme si mohli zopár ironických šplechov vymeniť osobne. Nechal ma trochu sa naštartovať a potom s potuteľným úsmevom povedal: „Až teraz oceňujem naše debaty za posledných pár rokov. Vlastne len vďaka tebe som sa naučil tak dobre argumentovať, že teraz nemám problém reagovať na čokoľvek, čo na mňa vytiahnu všelijakí pravičiari aj všetci, čo sa na nich hrajú.“

Totálne ma dorazil. Toto sa predsa nemalo stať! Ja som sa s ním celé tie roky hádala v presvedčení, že ho z tej strany dostanem. Že moje argumenty sú také logické a nepriestrelné, že aj keď to otvorene predo mnou neprizná, určite aspoň v duchu uzná, že mám pravdu. A že dodatočnou satisfakciou mi bude jeho návrat k zdravému rozumu a odchod z politiky. Nečakala som, že sa stane pravý opak a ja mu poslúžim ako trenažér.

Keby som nemala žiadne zásady, možno by som túto informáciu dokázala nejako využiť. Teda nemyslím, že by som zverejnila jeho niekdajšie názory či nebodaj spoločenské poklesky z mladosti, ale že by som sa za primeranú úplatu ponúkla aj jeho spolustranníkom ako taký diskusný trenažér.

Ale, našťastie, ja zásady mám a radšej by som trénovala súčasných opozičných politikov ako vládnych. Ej veru, zišla by sa im tiež taká tréningová zapálená ľavičiarka ako soľ. Problémy vidím dva. Nájsť tú zapálenú a zároveň inteligentne polemizujúcu ľavičiarku. A druhý problém je, že ťažko sa trénuje polemika, ak potom v reálnom živote nemáte na druhej strane ľudí s vyhraneným názorom, takže ho nečakane zmenia, kedykoľvek sa im to bude hodiť do krámu a vyhlásia to za tretiu cestu.

Priatelia, dávajte si fakt poriadny pozor, s kým diskutujete.