My sme strašidlá z Halovénu

„My dnes máme doma maškarný večierok,“ pochválila sa mi v šatni po tréningu malá tanečnica z detského súboru, kde som zas po rokoch začala deti kaziť svojou menšinovou predstavou, čo je to skutočný folklór a popritom ich trochu aj učiť tancovať.
„Á, skoro som zabudla, dnes je Halloween! A čo na tom večierku budete robiť?“ spýtala som sa v nádeji, že sa dozviem niečo zaujímavé o súčasných podobách mestského folklóru.
„No nič, len sa oblečieme do masiek...“ nechápavo odpovedala a potom mi podrobne vylíčila, kto bude mať akú masku.

Cestou domov som v tmavom kúte na našej chodbe narazila na dvoch asi tak desaťročných chlapcov v maskách strašidiel. Pozdravila som ich s úsmevom, čo chlapci zobrali ako výzvu, a tak sa jeden z nich osmelil a vybafol na mňa: „My sme strašidlá z Halovénu!“
„A čo? Trick or treat?“ spýtala som sa po chvíľke trápneho ticha. Pozerali na mňa rovnako nechápavo ako tá tanečnica v šatni, tak som toto americké národopisné okienko ďalej nenaťahovala a vecne sa spýtala: „Čo chcete: peniaze, alebo cukríky, aby ste ma nezačarovali?“
Odvážlivec skromne povedal, že môže byť aj aj. Tak som im dala po dvacke a po ružovom cukríku s logom T-comu a dúfala, že na ten večer už mám novodobý mestský folklór vybavený. Zavrela som za nimi dvere a zapálila sviečky za všetky moje dušičky.

Je zvláštne, ako sa tradície menia a modifikujú v čase a priestore. A ešte zaujímavejšie je, že z jedného zdroja sa vyvinú dve celkom odlišné formy. A tak sa Američania z toho istého dôvodu veselo zabávajú a my pietne zapaľujeme sviečky a chodíme na hroby a do kostola. Nikdy som sa nedopátrala, čo spôsobilo tento rozdielny vývoj pôvodne pohanského a neskôr cirkvou posväteného sviatku (All Hallow’s Eve, čo je vlastne noc pred sviatkom Všetkých svätých). Napokon, ani Američania si tie masky pôvodne nedávali preto, aby vyžobrali dvacku a cukríky a zabávali sa po bujarých kostýmových večierkoch, ale preto, aby sa ochránili pred duchmi. Bola za tým predstava, že keď duch stretne masku, považuje ju za iného ducha a neublíži jej. No a tie dvacky a cukríky boli pôvodne určené pre mŕtve duše ako potrava, deti v maskách zbierajúce jedlo po susedoch boli iba prostredníci, nie koneční spotrebitelia. Z obsahu zostala len forma, a prenesená cez oceán filmami a časopismi sa u nás ešte aj tá forma zmršila.

Aby bolo jasné, neprekáža mi ani modifikovanie, ani preberanie cudzích zvykov, zvlášť keď niektoré ani nie sú veľmi cudzie. Neprekáža mi, že slovenské deti sa v čase globalizovanej kultúry radšej obliekajú za strašidlá z Halovénu, ako by išli s rodičmi na cintorín páliť sviečky. To, čo mi prekáža, alebo ma to skôr mrzí až mrazí, je postupné zjednodušovanie pôvodnej formy a vyprázdňovanie obsahu starých zvykov. Nebála by som sa tak, keby sa stará forma napĺňala novým obsahom, alebo keby sa starý obsah prelieval do novej formy. Alebo keby namiesto nich vznikali úplne nové formy naplnené novým obsahom. Ale to sa príliš nedeje. Veď si len tak skusmo skúste spomenúť, aké rodinné či komunitné zvyky a rituály dodržiavate vy sami a prečo.

Peter Pišťanek tu pravidelne každý pondelok v mohamedánskom okienku straší zánikom našej kultúry. Súhlasím s tým, čo napísal aj dnes, že kultúra, to nie sú len folklórne tance či spôsob uctievania svojho boha. Je to predovšetkým spôsob života, myslenia a vnímania sveta. Podľa mňa práve rodinné sviatky a komunitné zvyky vytvárajú ten náš spôsob života odlišný od inej rodiny, komunity, národa. A ak žiadny nemáme, tak sa ten priestor začne zákonite zapĺňať niečím zvonku.