Nespravodlivý svet

Občas si predstavujem, ako by sa mi asi žilo, keby som sa nenarodil v roku 1977, ale o pár storočí skôr. Trebárs v stredoveku alebo ešte skôr, v časoch keď pračlovek Ondřejíček trávil celé dni švácaním kyjaku po hlavách mamutov. Nech fantazírujem koľko chcem, nakoniec mi z toho vyjde jedno. Nebol by som spokojný, rozhodne nie ani tak, ako som dnes.

Pravdepodobne by som vo väčšine dávnych storočí neprekročil prah dospelosti, v niektorých z nich by som ešte ako novorodenec nakŕmil hyeny čakajúce pod miestnou skalou. A ak by som sa náhodou so svojou nevýraznou telesnou schránkou pretĺkol až k prvému legálnemu pivu, čo by som mohol asi tak robiť? Od prírody nešikovný, s vyslovene negatívnym vzťahom k fyzickej práci a zároveň z robotníckej rodiny, bez šance založiť si živnosť na báze znalostnej ekonomiky. Upracoval by som sa na tretí deň v kameňolome, konca skúšobnej doby by som sa za celý život nedočkal. A tak som rád, že rodičia rozumne počkali a počali ma až v čase, keď lopata nebola jediným legálnym zdrojom obživy.

Akurát občas mi to vŕta hlavou. Že vlastne tento dnešný svet je vyslovene nespravodlivý k takým tradičným ľudským hodnotám ceneným v minulosti. Remeslo môže mať stále zlaté dno, ale čaptaví povaľači akože pracujúci kdesi zahrabaní v kanceláriách sa vedia mať oveľa lepšie ako vetrom ošľahaný pracant. Keby prišlo do tuhého, vetrom ošľahaný pracant by zrazu bol hoden troch stoviek kancelárskych krýs, lenže v týchto zemepisných šírkach už dosť dlho do tuhého neprišlo. Svaly, také potrebné, aby si človek ulovil a ustrážil svoj kus potravy, sú nám na smiech, rovnako ako vycibrená schopnosť zasiahnuť soka pravačkou pod pravé oko a v pravý čas.

Svet sa drasticky zmenil, pofidérne schopnosti vychcaného ducha sme povýšili nad hmatateľné a výsledky prinášajúce schopnosti poctivo makajúceho tela. Byť neohrozeným antickým hrdinom presunutým v čase do 21. storočia, zhnusím sa nad obrazom inštitucionalizovanej spoločnosti ovládanej lemplami nevhodnými ani ako vábnička do arény. Byť hrdým, zlatom vyváženým remeselníckym majstrom obdobia renesancie, zhnusím sa hneď kúsok od miesta, kde sa už medzičasom zhnusuje pán z antiky.

Toto všetko mi napadlo včera, keď som sedel doma, učupený v poslednom voľnom kútiku bytu neprikrytom igelitom. Zvyšok v tej chvíli patril robotníkom, ktorí prišli ráno meniť staré okná za nové a do večera to aj stihli. Vybúrali, nasadili, zamurovali, ožaluzírovali a ešte aj čiastočne upratali. Ja som za ten čas odpovedal na pár mailov, vybavil nejaké telefonáty a dával dokopy powerpointovú prezentáciu. Na konci dňa po nich ostal byt, v ktorom sa bude dať konečne pohodlnejšie žiť, a po mne pár zaplnených virtuálnych bitov na lokálnom disku a ďalších pár vo virtuálnom svete internetu, skrátka nič, čo by mi v januári ušetrilo zopár prechladnutí. Ťažko obhájim strohý fakt, že moja práca je na neoficiálnom spoločenskom rebríčku oveľa vyššie ako tá ich. Vyzerá to absurdne a môžem len ďakovať celému tomuto spoločenskému systému za to, že absurdnosť v tomto prípade hovorí v prospech môj a ďalších ľudí, čo síce netušia ako by si mohli vymeniť okná v byte, ale ako-tak zvládnu preinštalovať Windows. Takže ďakujem ti, milý spoločenský systém. A ďakujem aj oknárom za tie okná.

Ďalšie články zo štvrtka 28. septembra 2006
Mirka Gučiková: Ako byť dobrý
Elena Akácsová: Je lepšie byť smutný v rólsrojsi, jak veselý na bicykli!
Imrich Rešeta ml.: Legendárny príbeh lásky k vlasti a k žene