Chcem dnes, môžem zajtra

Občas, keď v noci nemôžem spať, premýšľam. Premýšľam nedobrovoľne, tak povediac proti svojej vôli, pretože by som radšej spal, ale nedá sa mi. Premýšľam o veľkých veciach, ktoré by som jedného dňa mohol spraviť a ak aj nemohol, tak určite chcel. V noci sa mi zdá realita akási oveľa ohybnejšia, poddajnejšia, a tak, keď už v tom premýšľaní niekam dospejem, poviem si potichu pre seba, že teda od zajtra sa do toho pustím. Potom zaspím a keď sa zobudím, zo zajtra je dnes. Som v prvom rade nevyspatý, matne si pamätám, čo som v noci stváral za intelektuálne huncútstva. Skôr, ako vstanem, vidím visieť tie veľké veci nado mnou, hompáľajú svojimi veľkými nohami a pýtajú sa, čo teda ako bude. Ale musím ísť do práce, nemám čas púšťať sa do veľkých vecí. Uložím veľkú vec do mozgového záhrenia, veď keď prídem z práce, spravím prvý krok, o ktorom som presvedčený, že je najťažší zo všetkých (ale to sa môžem mýliť, keďže zatiaľ som s ním ešte nemal tú česť). Prídem z práce a som rád, že udržím ovládač od televízora, nie aby som sa ešte púšťal cestami myšlienkových dobrodružstiev. O pár hodín je za mnou ďalší pekný deň, idem spať a do ničoho som sa nepustil. Dni, ako je tento, odchádzajú jeden za druhým, pomaly, nenápadne poza chrbát, snáď sa boja, aby som si ich nevšimol, lebo potom by som si mohol uvedomiť, že ich nemám v zásobe neobmedzený počet. Takto to ide raz, dva, ľavá, pravá, do práce a z práce, víkendy preleňošiť, občas do kina, občas na pivo a zrazu je tých dní niekoľko tisíc, dokopy skoro tridsať rokov.

Všetky pozostávajú zo súboru maličkých drobností, ale tie maličké drobnosti akosi do seba nezapadajú, ani sa len nevedia naukladať na jednu veľkú kopu. Nemajú vlastnosť zrniek piesku, ktoré ak budete trpezlivo prikladať jedno k druhému, nakoniec získate fyzikálny útvar viditeľný z väčšej vzdialenosti. Tisíce každý deň opakovaných rituálov nedajú dokopy jedinú pamätihodnú vec. Trpezlivo žiť deň za dňom, starať sa o seba, neopúšťať sa a neupadať očividne nestačí. Zvláštne, napriek tomu ľudia snívajú o nesmrteľnosti, alebo aspoň o tom, že prežijú 100, 150 alebo 200 rokov. Že by sa ľudstvu nakoniec predsa len podarilo poraziť kvalitu kvantitou?

Som zvedavý, kde všetci tí veľkí ľudia našli čas a energiu na to, čo spravili. Ako to, že ich každodenná operatíva neutĺkla, ako to, že popri kope drobností dokázali ešte niečo iné? Kedy Hviezdoslav žmolil veršíky, keď celé dni makal v banke? A to isté Tajovský, aby som teda ostal vo finančnom sektore. Dnes sa o nich učia všetky deti, ale nikto tým deťom neprezradí tú najdôležitejšie vec – ako sa vôbec dá niečo dokázať, ak človek po celý život potrebuje v prvom rade prežiť? Len v tom, že po práci nemohli sadnúť k televízoru, to asi nebude.

Skúšam, ale zatiaľ je to len séria neúspechov. Neprišiel som na to, ako budovať veľké veci. Možno časom, ale aj ten čas už pomaly prechádza na stranu súpera. Napadá mi ešte jedna možnosť. V reklame a v písaní som pochopil, že nezáleží na tom, koľko času človeku dáte, aj tak sa rozhýbe až tesne pred uzávierkou. Ostáva mi dúfať, že si dokážem všimnúť, keď mi bude uzávierka dýchať na krk. Už mi je aspoň oveľa jasnejšie, prečo sa uzávierke čoraz častejšie hovorí deadline.

Ďalšie články zo stredy 26. júla 2006
Lukáš Krivošík: Made in... kde?
Peter Pišťanek: Zdržanlivý muž je zaujímavejším sexuálnym partnerom
Imrich Rešeta ml.: Výnimočné padlé ženy