A nebola to vražda...

So smrťou môžete pracovať iba vtedy, ak máte svoju filozofiu. Istý všeobecný princíp pohľadu na život v mene pochopenia smrti. Napriek tomu sa Smrť s vami z odborného medicínskeho hľadiska dosť často pohráva. Snaží sa byť nejasná, zahalená hmlou, aby sa neskôr na okamih vyjasnila a zablysla a potom – po úsilí, po pátraní a boji – so cťou kapitulovala. Ak sa podarí zistiť príčinu smrti a jej podložené okolnosti, keď zakladám spis, mávam taký pocit, že tá námaha, večné telefonáty, spinky a dierkovačky, počítače, fotoaparáty a mikroskopy splnili svoj účel. Kým však necháme založiť spisy, ešte z nich a z pamäti predsa len niečo skúsim vybrať. Dnes chcem totiž hovoriť o úmrtiach, ktorých podstata je iná, ako sa zdá na začiatku, a ešte o niečom, čo by sa dalo nazvať zvláštnymi okolnosťami, alebo aj Psycho na slovenský spôsob.

Často najskôr zazvoní telefón, potom sa ide autom. Keď som začínal robiť túto prácu, moji kolegovia mi hovorili, že výhodou súdneho lekárstva je okrem iného aj to, že sa dostanete na miesta na Slovensku, o ktorých ste ani len netušili, že existujú. Malé zastrčené dedinky, horské osady, lazy dýchajúce ešte stále kolektivizáciou a tými špecifickými problémami hrdzavých traktorov, všadeprítomných gumených čižiem, malých starých cintorínikov, pomaly opravovaných drevených kostolov a autobusových zastávok bez cestovného poriadku. Vždy sa ma zmocní pocit cudzinca vo vlastnej krajine, keď odbočujem z hlavnej okresnej cesty a prechádzam tesne okolo plota s besným psom, okolo naveky nového kultúrneho strediska a pred hasičskou zbrojnicou čaká policajné auto, aby som trafil tam, kam mám.

„Našlo sa telo... dlho ju nikto nevidel... už tam bol aj starosta... určite ju zabili... leží tam v posteli a asi už poriadne dlho... ešte na Veľký piatok som ju videla v kostole... nemohla na nohy... že vraj je tam strašne veľa krvi...“ Takto nejako vyzerajú prvé informácie od miestnych obyvateľov. Vytváram si teda prvý obraz: zrejme žena, veľa krvi, dlho ju nevideli a niekde tam leží.

O polhodinu sa obraz zostruje a zjasňuje. Spálňa. Dvere sú zo strany miestnosti takmer úplne zapratané ťažkou skriňou, takže sa dajú len s veľkou námahou otvoriť. Vchádzame cez polmetrový priestor. Izba je plná prázdnych tetrapakových obalov od mlieka, starého plesnivého chleba, prázdnych fliaš. Na chladničke v spálni za dverami na titulnej strane akéhosi časopisu usmievavá Sklenaříková v osudovom životnom kontrapunkte s pavučinou pohojdávajúcou sa okolo jej ladných bokov. Na posteli telo ženy v ležiacej polohe a v pokročilom štádiu hnilobného rozkladu. Celá v čiernom, šatka okolo hlavy, francúzska barla opretá o rám okna, sárové papuče, jedna na nohe a jedna pod posteľou. Pančuchy roztrhnuté na stehnách a hore nad pásom v dôsledku tvorby hnilobných plynov a hromadenia rozkladnej tekutiny v podkoží. Na posteľnej plachte zaschnutá škvrna tekutiny podobnej krvi pôvodne vytekajúcej z nosa a úst a nikde na tele žiadna rana.

Dom má ešte ďalšie izby. V jednej z nich sa zjavne s interiérom mení pohlavie jej obyvateľa. Televízor Merkur, z teleskopickej antény visia akési prídavné drôty a smerujú na rozbitý luster. Prach, špina, vínový smrad a cigaretové ohorky úplne všade, kde sa len mohli ocitnúť. Ďalej nevstupujem, len nazízam cez dvere a vnímam na pár sekúnd atmosféru domu a celého tohto miesta. Súkromné pocity zhnusenia, smútku, strachu sa miešajú s profesionalitou a na okamih nezaujatým pozorovaním. Obyvateľ izby opitý na mol sa kníše pri schodoch a hovorí niečo v tom zmysle, že on nevie, čo sa stalo a že jeho mama bola ešte ráno na nákup v Jednote. Len Boh vie, ktoréže to bolo ráno, čo uviazlo v pamäti tomuto mužovi, ktorý zjavne nechápe nijaké súvislosti.

Ešte v ten deň pitva preukázala, že nebohá zomrela na zlyhanie srdca v dôsledku závažnej chlopňovej chyby, keď krv nedokázala opätovne prerážať prekážku na ceste do aorty a došlo k zastaveniu srdca. Nebola to vražda, aj keď sa táto smrť na chvíľu na ňu hrala a podarilo sa jej oblafnúť starostu, hasičov, a dokonca aj mladú prehliadajúcu lekárku, ktorá prišla na miesto ako prvá a do svojej správy napísala, že tekutina z úst a nosa je krv, a teda že tam niekde bude veľmi pravdepodobne smrtiaca rana. Rana tam nebola, spomínaná krv bola hnilobná tekutina podobná krvi, ktorá sa dostala na tvár cez prirodzené otvory pri pokračujúcom hnilobnom procese. Ale prečo vlastne stojí táto kauza za zmienku? Nakoniec vždy svedkovia podobní tomu nášmu vytriezvejú a s ubolenou hlavou na druhý deň vyrozprávajú svoj príbeh. Mama naozaj niektoré ráno odišla do obchodu, ale bolo to ráno pred dvomi týždňami a potom ju poobede našiel mŕtvu, no nevedel, čo by mal robiť. Nevie nič o postupoch pri úmrtí a bál sa, že mu ľudia budú robiť problémy. Je nezamestnaný, nemá peniaze, nemá nič, len túto chalupu, ktorú postavil jeho otec za peniaze, čo ešte dedo zarobil v Amerike. Mrzí ho, že svoju mamu nechal v spálni tak dlho, on si myslel, že to potom Niekomu povie a že Niekto mu pomôže. Mamu prikryl dekou a od jej smrti len osamote pil a pil.

Asi ste si už všimli neustále prítomný alkoholový motív v mojich denníkových textoch. Aj mne samému to ide pekne na nervy, stále písať, že alkohol hýbe na Slovensku ľudskými životmi, posúva hranice svedomia a spôsobuje citový hurikán, ktorý zmetie aj tie najbazálnejšie korene spolupatričnosti s najbližšími. Navyše už filozoficky ani ja sám nemôžem byť abstinent ani moralista. Čo mám však robiť? Alkohol nechcem donekonečna komentovať, no práve jeho najhorší pach a skrútené podobenstvá ma často profesionálne sprevádzajú a ešte častejšie hrajú v pointách tragických príbehov.

Ten muž nepochoval svoju matku. Nemal peniaze, bál sa a nevedel, ako sa to robí, a tak ju nechal jednoducho ležať v izbe a čakal, čo sa stane. Najhoršie je, že on ani nedokázal predpokladať, čo sa asi môže stať. Myslíte si, že je to ojedinelý prípad? Nevediem si štatistiku, ale v mojej relatívne krátkej praxi to je len jeden z ďalších jemu podobných.

Pred pár týždňami som bol na mieste nálezu tela malého chlapca, ktorého matka so starou mamou nedali tri roky po smrti pochovať. Možno si spomínate na titulky v časopisoch typu „Modlili sa k múmii“. V tejto chvíli sa o tom nedá písať viac, ale pripadalo mi to ako stretnutie s iným svetom, so svetom, kde fanatická viera zbavila človeka základnej súdnosti.

Iný prípad sa stal v meste, kde zo schránky prianí a sťažností mestskej polície vytiahli list, v ktorom zúfalý muž písal, že v jeho byte nechal telo manželky, ktorá zomrela prirodzenou smrťou vtedy a vtedy a on to už nemohol vydržať a musel napokon odísť. Nemohol to vydržať, keď sa jej telo začínalo meniť, napriek tomu, že ju miluje a nikdy neprestane milovať. Odišiel, aj keď si nevedel predstaviť, kam má ísť. V pokračovaní listu žiadal, aby ju mesto pochovalo. Manželka bola nájdená v spáli prikrytá dvomi paplónmi. Na stolíku bola položená kompletná zdravotná dokumentácia otvorená na strane posledného zápisu a pod ním roztrasenou rukou napísaný dátum a hodina smrti. Policajti a hasiči sú dobrí chlapi, ale nebolo im všetko jedno. Nikomu z nás nebolo všetko jedno.

Najhoršie sú prípady neskorých nálezov mŕtvych ľudí, ktorých najbližšia rodina nedala pochovať, pretože dedko zomrel týždeň pred vyplácaním dôchodku a 3200 Sk sa ešte predsa môže hodiť. Tak počkali a všetci sa spontánne tvárili, že sa starý otec len natiahol popoludní na váľande, ako mal vo zvyku.

Hnilobná dekompozícia ľud

Norbert Moravanský  viac od autora »
Vaše reakcie [21]