Keby ženy nehovorili, muži by mysleli zbytočne

Nedá mi nereagovať na diskusiu pri mojom predošlom úvodníku. Uvedomujem si, že na anonymov sa reagovať nemá, neoplatí sa to a ani si to nezaslúžia, zvlášť ak je anonym nielen zbabelec, čo sa pod svoje rýpanie nevie podpísať, ale ešte aj obmedzenec. Jeho obmedzené reakcie mi však pripomenuli ešte jednu zaujímavú myšlienku z knihy Jak ženy dělají muže šťastnými proti jejich vůli, ktorú som spomínala v predošlom úvodníku a ktorá za tú nerozumnosť – reagovať na anonymného obmedzenca – podľa mňa stojí.

Anonym veľmi túžil po mojom názore, prečo sa ženy nedostávajú na vysoké posty, pretože on si teda myslí, že nižšie uplatnenie žien je zapríčinené vyšším sklonom k intrigám a k úplne nezmyselnému, čas zabíjajúcemu kvákaniu. Odpísala som mu svoj názor. A on na to reagoval, že typické bezobsažné kvákanie. Nič viac. Rovnako inteligentne zareagoval aj na názory Luby Lacinovej. Kvak.
Takže dva ženské názory sú kvákanie. Mužská dehonestujúca reakcia bez akéhokoľvek argumentu je potom čo?

Zaujalo ma to apriórne odsúdenie ženského kvákania ako niečoho neproduktívneho a čo pravdepodobne anonym sám považuje za opak seriózneho diskutovania. Prirodzene – mužského. Ako keby len seriózne diskutovanie posúvalo tento svet vpred. Odhliadnime od skutočnosti, že i muži dokážu intrigovať a hodiny bezobsažne kvákať napríklad o výsledkoch a prestupoch svojich obľúbených športovcov či o obsahu valcov tých úžasných áut, na ktoré nikdy nebudú mať. Zostaňme pri ženskom kvákaní. V spomínanej knihe sa mu totiž pripisuje celkom zásadný význam. V prvom rade to kvákanie nahrádza veľmi potrebné ískanie, ktorým si nehovoriace živočíchy navzájom prejavujú sympatie a spojenectvo, čo je mimoriadne dôležitá vec pre prežitie v akejkoľvek skupine. A potom sa tam ešte píše toto: „Najpoužívanejším motívom v rozhovoroch medzi priateľmi a známymi je: „Kto, s kým a prečo, a prečo už nie.“ Mnoho antropológov sa domnieva, že práve z tohto druhu kvákania sa vyvinul jazyk ako taký.“

Takže nebyť ženskej potreby bezobsažne kvákať, možno by sme dnes ešte sedeli v jaskyniach pri ohníku a tých pár zásadných vecí pre život, ako napríklad: toto je moje, daj to sem, daj mi, neotravuj, zmizni, lebo ťa zabijem a tak podobne, by sme na seba mohli pokojne naďalej len vrčať, jačať či pišťať. Iba zopár citlivejších jedincov by smutne hľadelo do ohníka a nemalo pojmový aparát, aby ostatným zvestovali hlbokú pravdu, že myslím, teda som, svet stvoril Boh, predsa sa točí alebo e = m * c².

Mimoriadne ma táto predstava mlčiacich mysliteľov zabáva.

Mám rada vecné, vyargumentované a vtipné debaty a otravuje ma, ak ich niekto narušuje táraním, i keď občasná nelogická vsuvka či odbočka už mnohokrát pomohla odblokovať zaseknuté rokovanie. Odkedy však viem, z čoho sa vyvinul jazyk, nikomu nedovolím, aby nám ženám siahal na naše kvákanie. Vôbec nie je zbytočné a so serióznym diskutovaním v rozpore. Väčšina žien totiž celkom bezpečne rozlišuje, kedy treba vecne argumentovať, a kedy je čas rozmarne rozvíjať ľudský jazyk.