Aj za socialistom hľadaj ženu

Dostala sa mi do rúk zvláštna knižka. Na obálke je žena, teda jej nohy v sexy čiernych pančuchách a lodičkách a maličký muž ako marioneta vedená tou ženou na špagátoch. Kniha má názov Jak ženy dělají muže šťastnými proti jejich vůli a z toho názvu aj z obrázka by sa mohlo zdať, že ide o ďalšiu príručku na jednoduché použitie toho nemožného, nesvojprávneho a stále sa kaziaceho, prípadne celkom odchádzajúceho domáceho zariadenia menom MUŽ a ako na ňom správne navoliť niektorú z funkcií: FANTASTICKÝ MILENEC, VZORNÝ MANŽEL, ŠTEDRÝ SPONZOR, POČÚVAJÚCI PRIATEĽ či STAROSTLIVÝ RODIČ.

Feministka by takú knihu do rúk hádam ani nezobrala, a to by teda urobila veľkú chybu, pretože táto kniha klame – ako každá poriadna žena – telom. V skutočnosti nejde o žiadne tipy a triky pre zúfalé ženy, ale o vedeckú úvahu o evolúcii ľudského druhu, ktorá naháňa mnoho dobrých argumentov na ich feministický mlyn. Knihu napísali dve sestry, Barbara Schwederová a Sabina Riedlová. Vedecký fundament obstarala prvá sestra – antropologička a vtipný a dobre odsýpajúci text zase druhá sestra – novinárka a spolupracovníčka ORF.

Ak by som mala zhrnúť podstatu knihy do jednej vety výstižnejšie, ako to už robí jej nadpis, potom v nej ide o to, že celý vývoj ľudského druhu má na svedomí viac žena ako muž, a to tým, že od prvého kontaktu až po odchovanie potomstva sa všetko deje v jej réžii, čiastočne vedomej a čiastočne nevedomej. Samozrejme, ten vývoj má, aspoň podľa autoriek, smer vyhovujúci obom pohlaviam.

Celkom ma tá kniha bavila. V princípe názory a závery autoriek vychádzali z toho, čo píše aj môj obľúbený evolucionista Matt Ridley. Ale len do chvíle, kým nedošlo na kapitolu, v ktorej vysvetľujú, že vďaka párovému spôsobu života, ku ktorému človek dospel niekedy v dobe kamennej, keď sa z migrujúcich lovcov a zberačiek stávali usadlí poľnohospodári a gazdinky, si ženy prestali vyberať výlučne mužov, ktorí boli až po temeno nadupaní testosterónom, a začali dávať prednosť sociálne cítiacim mužom, ktorí mali zľutovanie s bezbrannými deťmi a slabšími členmi spoločenstva. Tým pádom sa dostávali stále častejšie do prirodzeného výberu aj súcitnejší jedinci, nielen bezohľadní alfa-samci schopní vyzabíjať slabších súperov aj deti všetkých žien, ktoré si vybojovali. Toto uprednostňovanie sociálneho cítenia u mužov považujú autorky knihy za najúžasnejší okamih v ľudskom vývoji, ktorý nás definitívne odlíšil od zvierat. A pripisujú to ženám ako jeden z ich najväčších prínosov pre blaho ľudstva.

Takže takto to je. Všetci tí sociálni inžinieri, čo nám tu otravujú vzduch frázami o solidarite a oberajú nás o naše poctivo zarobené peniaze v prospech každého, kto sa tvári dostatočne nemohúcne, sú síce stále zväčša muži, ale sú tu len vďaka sebeckým génom žien.

Nepáči sa mi tento výklad a určite by sa nepáčil ani môjmu obľúbenému evolucionistovi, ktorý má na pôvod cnosti celkom iný, oveľa pragmatickejší názor. Navyše také sociálne cítenie sa dá na rozdiel od hladiny testosterónu dosť úspešne predstierať a ako vidíme okolo seba, nielen ženy to tým predstieračom žerú.

Našťastie, ako tvrdí Ridley a ako pripúšťajú aj autorky knihy, ženy možno oblbnúť, ale ich sebecké gény ešte nie sú celkom osprostené. A tak si síce ženy pre partnerstvo a výchovu potomstva rady vyberajú dobráckych, sociálne cítiacich tatkov, v čase ovulácie však naďalej bezpečne vycítia testosterónových alfa-samcov. Ťažko vám to niektorá v prieskume prizná, ale všeličo sa dá vytušiť aj bez analýzy DNA jej potomkov.

Toľko teda príspevok žien k súčasnému pestrému politickému spektru vo svete.

Ďalšie články zo štvrtka 22. júna 2006
Mirka Gučiková: Zlý skutok na každý deň
Rado Ondřejíček: Hudobné perly okamžite na stiahnutie
Imrich Rešeta ml.: Tento film je obžalobou konzumného spôsobu života