Aurel: Stále ďaleko od prestíže

Keď som si pred stredajším odovzdávaním tohtoročných cien Akadémie populárnej hudby prečítal v novinách článok Mariana Jaslovského (člena Akadémie s poradovým číslom 50) o tom, ako sa v nedávnej minulosti sprofanovaná anketa sprevádzaná trápnymi ceremóniami mení na lepšiu, sprevádzanú dokonca alternatívnymi menami slovenskej hudby, bolo to príjemné čítanie. Či skôr sympaticky utopické.

Keďže Slovenská televízia, ktorá spolu s verejnoprávnym rozhlasovým bratom vysielala večer priamy prenos, už s dostatočným predstihom promovala mená účinkujúcich, bolo mi jasné, že s alternatívnymi očakávaniami to netreba zas až tak preháňať. O pár riadkov nižšie to v tom istom článku napokon priznal aj sám Marian.

Podľa oficiálnych aurelovských stránok majú noví organizátori obdobie od tohto ročníka po ten v roku 2014 na to, aby anketa nadobudla inú tvár ako v minulosti. Verme, že sa im to dovtedy podarí. A že z porotcovských radov úplne vymiznú nevkusní kamaráti netalentovaných hudobných skrachovancov a nahradia ich odborníci. Alebo aspoň minimálne ľudia, ktorých slovenská hudba zaujíma aj inak ako finančne.

Na tohtoročných Aureloch ma príjemne prekvapili žánrové ceny, minulé roky úplne chýbajúce, teraz prítomné, ale zasa totálne marginalizované. Veľmi by ma zaujímalo, koľko divákov či poslucháčov slávnostného večera o nich vôbec vie, z akých médií sa o nich dozvedeli a kedy. Ak až dnes, potom to považujem za veľmi zlú súčasť celej ankety.

Teším sa z ocenenia pre Soňu Horňákovú a dvojicu Slide & Udu, ktorí zvíťazili so skvelou nahrávkou Pozdrav z Teonatu. Horňákovú vnímam ako pesničkárku, ktorá sa najmä novšími kúskami otvorila experimentálnym, niekedy minimalistickým postupom. Neustále a nasilu ju tlačiť do kategórie folk&country mi pripadá, jemne povedané, nepresné. Cenu jej však prajem, mám pocit, že si ju ako jedna z mála ocenených skutočne zaslúžila. Aj z Veca, víťaza v škatuľke hip-hop/rap, mám radosť.

No a „alternatívne“ prekvapenia z veľkého pódia? Aké? Treba ich hľadať medzi účinkujúcimi, či odovzdávajúcimi šoubiznisovými sračkami? Na jednej strane Jarmila Hargašová, sponzori a iné akože celebrity, na druhej strane Tublatanka, Desmod, No Name, IMT Smile, Smatanová, Žbirka a iný výkvet. Nie je ten zúfalý menoslov potvrdením, že na akciu tohto typu ešte stále nikto normálny hrať nepôjde? A že v takomto štádiu sa jej radšej netreba zúčastňovať ani ako pozvaný účinkujúci muzikant, ani ako človek odovzdávajúci cenu?

Veľmi ma v tomto ohľade sklamal Jaromír Nohavica. Zaspieval, žilinská hala počúvala alebo sa skôr rozprávala, žiadne veľkolepé odozvy, taká normálka. Ale bolo mu to treba? Myslím si, že umelec jeho štýlu si má vždy citlivo vyberať, kde vystúpiť a kde nie. Veď napokon, boli časy, keď medzi ponukami veru nekompromisne selektoval a vtedy mi bol sympatickejší. Nedávno som sa celkom tešil z jeho bratislavského koncertu aj z nových pesničiek, ktoré zverejnil na internete. Snáď si nepotrebuje kompenzovať zmeškané tantiémy na takýchto akciách. Uvidíme ho i v nejakej silvestrovskej šou?

Podľa akademikov je u nás najlepšia skupina Peha, čo nepovažujem za dobrú, ani za zlú správu. Je mi to dosť ľahostajné. Ocenili nemastný-neslaný (niekedy i dosť nepríjemný) pop, pretláčaný v rádiových rotáciách. Rovnako so mnou nelomcuje Sieň slávy, do ktorej uviedli Duchoňa, u nás mi táto „anketová rubrika“ pripadá pomerne smiešna a povinná. Uspel aj Lipa s Lasicovými piesňami, Müller, vytrvalo ignorujúci tieto podujatia, s Bittovou za vydarený klip (Sníh) alebo Zdenka Predná ako Objav roka. Vznikli podivuhodné kombinácie mien, no celok, ktorý sme videli na obrazovkách, zatiaľ nebol míľovým krokom vpred. Možno nesmelým a váhavým vykročením s niekoľkými rozpačitými návratmi na štartovaciu pozíciu.

Pavel Anděl, ktorý tieto ocenenia moderuje v Česku, počas svojho vstupu pozdravil aj všetkých, čo sa nezabávajú, ale hľadajú chyby v dramaturgii podujatia, aby mohli následne kritizovať. Cítil som sa úprimne potešený – myslím si totiž, že akcia, ktorá chce byť prestížnou, má pred sebou ešte ťažkú a dlhú cestu a mala by s nastraženými zmyslami sledovať reakcie diváctva a reflektovať pripomienky.

Možno preto ešte pár tipov do budúcnosti: napríklad by sa tvorcovia mali jednoznačne rozhodnúť, ako chcú program ladiť po hudobnej stránke. Prešpikovať ho hudobnou všehochuťou nie je veľmi efektívne, skôr rušivé, lebo na svoje si neprídu ani milovníci súčasného braku, ani milovníci historického braku a ani normálni diváci.

Sľubovalo sa, že z otrasnej webovej stránky www.aurel.sk bude zrejmé, kto z Akadémie za koho hlasoval, čo je pre zvýšenie transparentnosti nesporne dobrý krok. Len škoda, že v noci zo štvrtka na piatok na tej stránke stále nič aktuálne nebolo, dokonca ani oficiálne výsledky zo stredy. Pozdvihnutiu celkovej úrovne by iste pomohlo aj uvedomenie si, že hudobnú cenu pokojne môže odovzdať aj niekto kompetentnejší ako športová moderátorka. K príprave podobných ambicióznych akcií by ako vzorové príklady mohli poslúžiť relácie, ktoré úrovňou nezliezajú až k Drišľakovinám, skôr inšpiračne smerujú k porovnateľným anketám vo svete. A ustúpiť by konečne mohla i malomeštiacka sponzorská prezentácia (riaditelia automobiliek, rádií, energetických koncernov a pod.), nech to celé nepôsobí tak prihlúplo vidiecky.

Ďalšie články z pondelka 27. marca 2006
Rado Ondřejíček: 100 úvodníkov a kopa cédečiek na rozdávanie
Elena Akácsová: Adoptujte si čitateľa!
Peter Pišťanek: Korán za Bibliu