Zatrúbte si na Biľaka

Timravina ulica v Bratislave sa začína na kraji Starého Mesta a vedie strmým kopcom tesne pod úpätie Slavína. Keby nešla husto zastavanou vilovou štvrťou, boli by jej serpentíny ideálne na preteky do vrchu. Vždy, keď napadne väčšie množstvo snehu naraz (teda dva centimetre a viac), je ťažko prejazdná aj pre mechanizmy, ktoré by ju mali sprejazdňovať. Obyvateľom to však asi veľmi neprekáža. Jednak žijú v jednej z najkrajších štvrtí v meste a jednak už len to, že tam žijú, znamená, že sú po materiálnej stránke dostatočne za vodou na to, aby ich rozhádzalo troška toho zimného nepohodlia.

Číslo 10 na Timravinej ulici je obrovská historická vila. Určite by sa dalo zistiť, komu patrila pred veľkým víťazstvom luzy vo februári 1948, poprípade ešte aj pred oboma vojnami. Dnes v nej dožíva Vasil Biľak aj so svojím zaťom Jozefom Ševcom. Ten prvý tu vládol pred rokom 1989, druhý predsedá aktuálnym komunistom a najradšej by si tiež troška povládol, nech vie, aké je to fasa, naháňať rozvracačov štátu. Bohužiaľ, nemôže sa k moci dostať za pomoci spriatelenej armády ako švagor, musí sa o ňu ponižujúco uchádzať vo voľbách.

To, ako si títo dvaja súdruhovia žijú spokojne vo vile za mestom, je zlyhaním demokracie a celého jej hlúpeho princípu tolerancie k ľuďom, ktorí boli ochotní urobiť čokoľvek, aby demokracia na tomto území nikdy nebola. Nie je to jediné zlyhanie, vlastne je to len taký detail popri tom, ako sme si podobných starých komunistov zvolili za prezidentov, ako sa zväzácky líder trasie na kreslo predsedu vlády a ako zväzácke kapely napĺňajú štadióny. Človeka to napriek tomu zamrzí vždy, keď ide okolo. Síce to veľmi rýchlo vyšumí z hlavy, pretože čo už s takými ľuďmi, keď sa ich nepodarilo za to všetko potrestať ešte za horúca v minulom storočí. Ale občas mám proste dojem, že tváriť sa, že všetko je odpustené a zabudnuté, je najhoršie z možných riešení. Predstava, že starý Biľak si spokojne podriemkava v kresle, zatiaľ čo vonku chodia aspoň tri celé generácie nevyliečiteľne zdegenerované systémom, ktorý on sám istý čas riadil a zveľaďoval, sa mi nijako nepáči. Asi by bolo lepšie, keby mu každý deň dal ktosi najavo, že nie všetko je zabudnuté. Nech nežije v presvedčení, že aj keby sa niečo zomlelo, na neho, starca nad hrobom, si už nikto ani nespomenie. 

Išiel som hore tým kopcom krátko po tom, ako som na TA3 pozeral diskusnú reláciu so Ševcom. Na zamyslenie je už len fakt, prečo v TA3 dávajú podobným nímandom priestor, ale asi len potrebovali niekoho na rovnakej úrovni ako Slota, ktorý tiež sedel v štúdiu. Ševc tam opakovane povedal, že v roku 1968 nešlo o okupáciu, ale o priateľskú výpomoc. Neveril som vlastným ušiam. Kotlebovi jeho polofašistickú stranu zrušili za oveľa menšie žvásty, a tento komunista beztrestne prezentuje svoje duševné grgy v priamom prenose? Spomenul som si na to, keď som prechádzal okolo Timravinej 10. Celkom spontánne som sa rukou oprel o volant a zatrúbil. Priamo pod oknami, aby bolo jasné, že netrúbim na prázdnej nočnej ulici len tak. O polhodinku som šiel nazad a zasa som zatrúbil, na druhý, tretí a vlastne každý ďalší deň zas. Bez zjavného úmyslu, zato s pocitom istého maličkého zadosťučinenia.

Keď budete mať cestu okolo, namierte si to aj cez Timravinu, je to pekná ulica. Možno sa na vilu s číslom 10 budete zrazu pozerať celkom inak ako doteraz. A ak vám práve v tej chvíli napadne, že napriek všeobecnému tichu a dobre usadenému prachu nie je v tejto spoločnosti so starými i mladšími komunistami usadenými v prepychových vilách všetko v poriadku, zatrúbte si na Biľaka.

Ďalšie články zo stredy 7. júna 2006
Lukáš Krivošík: Národný princíp
Imrich Rešeta ml.: A ako Adaptácia
Peter Pišťanek: Intímna besiedka