Homo asexis practicus

Som technicky celkom zdatná žena. Ak treba, zložím podľa návodu aj knižničku z IKEA, naprogramujem video a keď to inak nejde a sestra mi požičia svoju novú vŕtačku, tak aj navŕtam do panelu diery. Ale variť zložitejšie jedlo ako šalát a cestoviny s hotovým pestom ma neprinúti ani najväčší hlad a ani najvzácnejšia návšteva. Takých žien ako ja vo svojom okolí poznám prekvapivo veľa.

Zároveň som obklopená mužmi, čo sú šikovní kuchári. Nie takí tí sviatoční, čo raz za uhorský rok slávnostne povyťahujú všetky hrnce, zašpinia celú kuchyňu, vynervujú rodinu, ktorá sa napokon po ich exotických miniatúrach podľa Jamieho Olivera aj tak musí dotlačiť suchým chlebom. Mám na mysli iných mužov. Takých, čo pravidelne a dobre varia a kedykoľvek im dáte na výber medzi šraubovákom a varechou, siahnu po tom druhom. Spoločným menovateľom oboch skupín je, že sú to všetko alebo samoživitelia, alebo v tomto statuse dosť dlhý čas zotrvávali. Písala som si o tom s jedným podobne postihnutým kamarátom a ten skonštatoval, že asi rastie nová skupina ľudí – homo asexis practicus, v ktorej každý inklinuje k činnostiam bežne pripisovaným tomu druhému pohlaviu. Považoval to za prirodzený následok samoživiteľského stavu.

Ja si však myslím, že ak tu nejaká následnosť existuje, tak celkom opačná. Teda že homo asexis practicus je samoživiteľ preto, lebo ho nebaví hrať okoliu, prípadne aj sebe samému rolu, ktorá mu s pohlavím prischla.

Vďaka tomu mužsko-ženskému rozdeleniu úloh si totiž ľudia robia samozrejmý nárok aj na isté veci a služby súvisiace s ich pohlavím. Najmä muži. Tí totiž mali v našej kultúre celé stáročia prirodzený nárok na všeličo bez toho, aby čo i len pohli prstom. Stačilo byť mužom. Preto sa tak radi k svojmu pohlaviu, a teda k svojim „prirodzeným nárokom" z toho vyplývajúcim hlásia dodnes. Čím zakomplexovanejší a neschopnejší muž, tým väčší macho. Ako keby platila implikácia: viem zatĺcť klinec (neznamená to, že ho aj pravidelne zatĺka!) ? som pravý muž ? mám prirodzený nárok na vyžehlené košele, teplé večere a pokornú opateru od manželky (matky, milenky, akejkoľvek ženy v blízkom okolí). Ale ak muž prizná, že nevie zatĺcť klinec, že vlastne nepatrí k tomu úžasnému silnému rodu, potom sa ako keby dobrovoľne vzdával aj tých prirodzených nárokov. A má tým pádom nárok len na to, čo si sám vydobyje. V podstate tým dokazuje, že je dospelý človek, ktorý si dokáže vymedziť svoj priestor bez pomocných barličiek svojho pohlavia.

Podobne to, myslím, funguje aj u žien. Ak žena ukáže, že zvládne v pohode mužské práce, zbavuje sa tak prirodzeného nároku byť ochraňovaná a živená a zaberá mužom aj posledné teritórium, kde jej ešte mohli dokazovať, že sú skutočnými mužmi. Lebo zarábať už vie každá žena dávno rovnako dobre ako muž a všetko ostatné sa dá kúpiť. Aj sila, aj ochrana. Aj sex.

Jediné, čo sa nedá kúpiť, je láska a partnerský vzťah. Keď však žena zvládne všetko rovnako dobre ako muž a naopak, vzdávajú sa obaja aj istej časti svojej príťažlivosti, ktorá k ich pohlaviu tiež prirodzene patrila. Málokto zvládne túto hru, kde sú obaja partneri rovnocenní a každý robí len to, čo ho prirodzene láka, resp. na čom sa spoločne dohodnú. Nie vždy sa to dá zvládnuť len rozumom. Ak to človek nezvláda, alebo ak na to nenájde partnera, stáva sa (ne)dobrovoľne samoživiteľom. A potom si muži musia sami variť a zarobiť dosť na to, aby im iné mužské práce prišiel urobiť niekto iný. A ženy si zarobia na kvalitné polotovary a klince si zatlčú samy. Homo asexis practicus.

Ďalšie články z pondelka 29. mája 2006
Barbora Kardošová: Dobre si svoj sex bez ochrany rozmyslite
Rado Ondřejíček: Celé leto na koncerte
Peter Pišťanek: Smrť politickej korektnosti!