Mlč a odpovedaj telom!

Nikdy sa nepýtajte „Na čo myslíš?“ A ak sa už pýtate, nikdy nechcite vedieť pravdu. Je to pre vaše dobro.

Mal som raz očarujúcu priateľku. Bola pekná, milá a všeobecne použiteľná. To, čo som mal však na nej najradšej, bola jej nezákernosť. Vyrástol som v rodine cynikov, kde za každou vetou môžete nájsť štyri ďalšie zmysly, z toho tri by slabšiu povahu dohnali k samovražde. Bol som celý život obklopený ľuďmi, ktorí prevracajú očami, ironicky sa uškŕňajú a u ktorých schopnosť odraziť poznámku zatínajúcu do živého ešte lepšou poznámkou, porciujúcou ego protivníka na fašírky, rovná sa schopnosti prežiť. Takíto sú moji príbuzní, moji priatelia, aj všetky moje predchádzajúce frajerky. No a potom som stretol Nezákernú Bytosť a zrazu som bol s niekým, kto hovoril to, čo si myslel, nekomentoval s pekelným rehotom trapasy spoločných známych, nepodceňoval, nezhadzoval, nerobil si srandu na cudzí účet a videl vo všetkých ľuďoch takú istú dobrotu a priamosť, aká bola vlastná jeho vnútru. Možno sa vám natíska myšlienka, že to dievča bolo proste blbé jak Vianoce. Nebolo. A ja som s ňou bol šťastný, pretože som si pri nej konečne psychicky oddýchol.

Naša idylka sa skončila, keď sa mi nedopatrením dostal do rúk jej tajný denníček. Mohli by ste namietať, že slušný človek by nemal čítať cudzí denníček. No ale ja zas nie som až taký slušný, ako by sa zdalo. Veď som vám práve vysvetlil, z akej som rodiny. Denník mi dala sama, zjavne omylom, na neoznačenom cédečku a odišla do zahraničia. Je to inak dobrá blbosť, písať si tajný denníček do počítača, ja by som to teda nerobil. Tri dni som bojoval s pokušením a potom som ho otvoril.

Čítal som celú noc až do rána. Na to, aby som dokázal zaspať, som si musel ísť kúpiť fľašu. Bolo to ako úder lopatou po hlave. Moja nezákerná bytosť predpokladala u svojich najbližších tie najhoršie vlastnosti, aké si len viete predstaviť a postupovala podľa toho. V celkom konkrétnych situáciách aj mne prisudzovala pohnútky a motivácie, aké by mi v živote neprišli na um. Jej nezákernosť bola len maskovaním krokodíla, ktorý vie na polhodinu zadržať dych a počkať si pod hladinou, kým sa priblíži nič netušiaca korisť. Došlo mi, že otvorený cynizmus tých ironických, sarkastických a zákerných je často len chráničom, ktorý má zmierniť zrážku ich krehkej duše s realitou.

Potom sa vrátila. Bola navonok tá istá, ale ja som s ňou byť už nedokázal. Nič som jej neprezradil a ona dodnes nechápe, prečo sme sa rozišli.

Časom sa mi to rozležalo. Pochopil som, že to, čo ma vydesilo, bol rozdiel medzi jej vnútorným a vonkajším svetom. Možno keby si ktokoľvek z nás viedol celkom úprimný intímny denník so záznamom všetkých duševných pochodov, strachov, podozrení a paranoidných záchvatov, bolo by to prekvapivo hnusné čítanie. Možno keby bola moja priateľka aj navonok trochu protivnejšia, bol by som schopný akceptovať aj to, čo bolo v denníčku. A možno som jednoducho nemal prekračovať hranicu intimity a dozvedieť sa čosi, čo nebolo určené mne. Lebo mne bola určená len tá vonkajšia nezákernosť. Takže keby som bol slušný človek, čo nečíta denníky, som dnes ženatý otec kŕdľa detí, majiteľ psov, mačiek a domácich spotrebičov, najšťastnejší muž na svete.

Niečo podobné zažil môj bratranec. Našiel si Angličanku a zobral si ju za ženu. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ste nevedeli, že medzi nimi vládla dosť nepriepustná rečová bariéra. Bratrancova angličtina bola pod hranicou toho, čo nazývame turistická schopnosť opýtať sa, kde sú toalety. Rozprávali sa teda po nemecky a tu si musíte predstaviť, ako asi hovorí po nemecky Angličanka a Slovák, čo nemá talent na jazyky. Ich manželstvo bolo šťastné do okamihu, kým sa anglická žienka neprihlásila na kurz slovenčiny pre cudzincov. Po pár mesiacoch bola už rečovo zdatná natoľko, že si mohli s bratrancom pokecať do hĺbky o tom, čo dovtedy obchádzali úsmevmi, pokrčením pliec a víkendmi strávenými v posteli. Rozišli sa a ona zmizla kdesi v Soho.

Pamätáte sa na ten diel seriálu Priatelia, kde si Ross urobil tabuľku, v ktorej boli Racheline plusy a mínusy a Rachel tú tabuľku našla? Všetci sme chápali, že je naštvaná, všetci sme však chápali aj to, že Ross ju miluje bez ohľadu na to, čo popísal do tabuľky. Pravda niekedy nielen bolí, ale môže aj celkom pomýliť.

A pokiaľ ide o mňa, chodím teraz už dlhší čas s osobou, ktorá kade chodí, tade trúsi blbé poznámky, prevracia oči a vie „aha, no jasné“ zaintonovať tak, že by vás z toho porazilo. Keď sa ma spýta, na čo myslím, tak odpovedám, že na sex. Je to tak jednoduchšie. Som poučený životnými skúsenosťami. Keď som minule našiel jej denníček, bolo tam napísané: „Je ako všetci. Myslí iba na to jedno. Žiadne prekvapenie. Žiadne tajomstvo.“

Myslím, že tá beštia vie, že ten jej denníček chodím čítať. Vie, čo robí, tiež už čosi zažila.

Ďalšie články z utorka 25. apríla 2006
Rado Ondřejíček: Moje dni mimo
Juraj Malíček: Politická agitka v komiksovom háve
Matej Lauko: „Crack si už môžeme normálne kupovať.“