Ako rýchlo sa hoja srdcia prestrelené šípom lásky?

Žilo by sa ľahšie, keby na každú z nás čakal pán Darcy. Milovať a byť milované, nič viac by nebolo treba, svet by sa zaobišiel bez feminizmu, bez vibrátorov, bez anticelulitídových krémov a možno aj bez čokolády. Raj na Zemi, bez zlomených sŕdc a uslzených očí, v ktorom by ráno nikomu nepáchlo z úst a každá súlož by sa končila orgazmom, ale možno by k nej ani vôbec nemuselo dôjsť. Bolo by to krásne, aj keď asi chudobnejšie o všetky tie nádherné, sladké, silné a načisto fantastické romantické príbehy veľkých lások a srdca bôľu vypointovaného záverečným objatím. Nebolo by ich treba, nepotrebovali by sme ich. Že by ich takmer pred dvesto rokmi nemusela písať Jane Austenová by síce bola určite škoda, ale na druhej strane, nemusela by ich dnes písať ani Táňa Keleová-Vasilková, a to by zase škoda vôbec nebola.

Tak ako muži potrebujú svoje príbehy o cti a sláve, potrebujeme my tie svoje, o čistote a láske. Dnes možno ešte viac ako kedykoľvek predtým a Carrie a pán Božský s tým nemajú čo robiť. Veľké slečny predsa už na princov na bielych koňoch neveria, možno práve preto sa nevieme nabažiť príbehov o nich. Letmý pohľad do kinosály je najlepším argumentom: jednoznačná dámska prevaha a v mužoch, čo sa dostavili zväčša ako sprievod, by sa testosterónu nedorezal. Nie je to samčí príbeh. Poznám síce muža, čo Austenovej holdoval práve v tom veku, keď po nej zväčša siahajú dievčatá, ale to nie je celkom chlap, takže ho nerátam.

Romány Jane Austenovej sú zaručenou látkou, hojne spracovávané vo filmoch i v televízii, vždy si nájdu svoje diváčky, tak, ako si prv našli svoje čitateľky. To ma prekvapilo hádam najviac, už som o nich počula, ale neverila som, že existujú, sestry v rode, ktoré Austenovej romány nikdy nečítali a poznajú ich, ak vôbec, len z telky a kina. Na Pýche a predsudku som bola s kamarátkou, tiež je single, tiež už má za sebou viac, ako by bola ochotná pripustiť, z ktorej sa vykľula jedna z nich. Film ju troška nudil, nazdávam sa, že preto, že ona išla po tom, čo sa deje, teda po príbehu, ktorý vlastne nepoznala, nie po tom, ako je to urobené. Stalo sa teda čosi, s čím, aspoň sa mi to tak zdá, tvorcovia filmu jednoducho nepočítali.

Austenovej Pýcha a predsudok je prototypom toho romantického klišé, v ktorom ona a on k sebe zahoria vrúcnym citom napriek tomu, že sa vlastne neznášajú. Veď je to už v samotnom názve. Všetko, čo sa odohrá, dalo by sa prerozprávať za päť minút, pričom dve z nich by sme mohli venovať úvahám o postavení žien v spoločnosti na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia. V takejto skratke by však z Austenovej nezostalo nič. Chýbala by totiž atmosféra, pôvabný jazyk, prostredníctvom ktorého postavy kľučkujú v konvenciách spoločenského styku a mravoch tých čias, zošnurovaných pevnejšie ako najnepohodlnejší korzet. Preto Austenová potrebuje toľko slov a preto film trvá dve hodiny. Ak by si ona a on mohli len tak sadnúť k sedmičke vína a pokecať, po troch vetách z jednej a druhej strany by nebolo čo riešiť. Bolo by to asi praktické, ale určite nie také bolestne krásne, romantické a silné.

Genialita Austenovej románov je v tom, že presne postihujú najväčší problém zaláskovaného srdca – zviazaný jazyk. Aktuálnu Wrightovu filmovú adaptáciu Pýchy a predsudku pokladám za dosiaľ najvydarenejšiu, najsilnejšiu, najlepšiu práve preto, že sa jej tento problém podarilo postihnúť tiež, a nielen prostredníctvom vynikajúcich hereckých výkonov, ale aj subtílnou atmosférou a obrazmi. Bez slov sa toho dá vypovedať omnoho viac, problém je, že tí, ktorých sa to týka, nepočujú. Vidia to všetci vôkol, ale oni nie. Ako Števo u babičky na prázdninách, miestny detský boss, len o rok starší ako ja, a predsa taký vzdialený. Do tváre celý Lukáš Vaculík, dodnes si pamätám, ako neohrozene jazdil v tričku so Sandokanom na bicykli BMX po potoku. Mohla som na ňom oči nechať, tak okázalo som ho ignorovala. A doma, sama, sediac na prvých jahodách, plakala na babkine buchty, že šticuje práve mňa, čo ho mám tak rada.

Čo už, srdcu nerozkážeme a so slovami riskujeme príliš veľa. Princov predsa niet, a pán Darcy je len jeden a navyše zadaný.   

Pýcha a predsudok, Pride & Prejudice. Francúzsko - Veľká Británia 2005, kino, 127 min.

Réžia: Joe Wright
Scenár: Deborah Moggachová podľa románu Jane Austenovej
Kamera: Roman Oshin
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Keira Knightleyová – Elizabeth „Lizzie“ Bennetová, Matthew Macfadyen – Mr. Darcy, Talulah Rileyová – Mary Bennetová, Rosamund Pikeová – Jane Bennetová, Jena Maloneová – Lydia Bennetová, Carey Mulliganová – Kitty Bennetová, Donald Sutherland – pán Bennet, Brenda Blethynová – pani Bennetová, Tom Hollander – pán Collins, Claudie Blakleyová – Charlotte Lucasová, Simon Woods – pán Bingley, Kelly Reillyová – Caroline Bingleyová, Judi Denchová – Lady Catherine de Bourgová, Tamzin Merchantová – Georgiana Darcyová
Oficiálna stránka filmu: http://java.europe.yahoo.com/uk/uip/prideandprejudice/site/flashSite.htm

Ďalšie články z utorka 4. apríla 2006
Barbora Tinková: Dokážete ešte napísať list?
Maxim E. Matkin: Dokonalý muž hľadá dokonalú ženu. Značka: Nekompromisne
Dušan Mikušovič: Poď sa správať, ako chceme