V sobotu poobede na africkom safari

Vždy, keď veziem deti k prababičke, stíska mi žalúdok nervozita. Samozrejme, že priamo nikdy nepočujem, aká som zlá mater, ale mohla by som byť aj omnoho jednoduchšia a dokázala by som spomedzi riadkov vyčítať, že moje ratolesti nevyrastajú v súlade s babičkinými ideálmi. Ono sa to v meste asi ani nedá. Tiež by som bola rada, ak by sa s deťmi dalo každý víkend vyraziť do lona prírody, ale nejde to. Občas musí stačiť chrám, veď duchovno treba rozvíjať tiež. Že deti majú najradšej chrámy konzumu, je asi naozaj moja vina, ale pokiaľ viem, v iných detské kútiky nie sú.

Je to taký moderný mestský folklór. Sobota v Avione má síce voľnú štruktúru, ale niektoré body programu sú známe vopred. Medzi nimi Dráčik, veľká autodráha a, samozrejme, IMAX.

Naposledy sa mi vďaka nemu tie decká do prírody predsa len dostať podarilo, a to hneď do africkej. Najedení, napojení, vycikaní, nasadli sme, spolu s ďalšími desiatkami divákov, do terénneho auta bez strechy. Zoznámili sme sa s dámou za volantom, ktorá nám nezabudla pripomenúť, aby sme si vypli telefóny, lebo by mohli rušiť zver, a vyrazili sme. V africkej divočine sme hľadali a našli päť zverov, tzv. veľkú päťku: slona, pabyvola, nosorožca, leva a leoparda. Boli fajn, ako živí, blízučko, že by sa ich človek skúsil dotknúť. Počuli sme všetky zásadné informácie o ich živote, ako bonus zahliadli aj iné africké zvery, páčili sa hlavne žirafy, a doma na Slovensku sme boli skôr, ako si ktokoľvek stačil uvedomiť časový posun. Zvieratá boli naozaj fascinujúce. Nesmrdeli, v imaxovej Afrike nebolo horúco ani prievan a niekoľko tisíc kilometrov sme zvládli presne za trištvrte hodinku. Tomu hovorím fajn výlet.

Na imaxových filmoch vlastne nie je veľmi čo recenzovať, všetky sú vykalkulované akurát na mieru a o divácky zážitok sa aj tak stará len 3D ilúzia. Uvažovať o nich ako o normálnych filmoch sa nedá, to by pohoreli všetky do jedného. Napriek tomu je návšteva kina v Avione vždy neopísateľným zážitkom a každý uvádzaný film sa oplatí vidieť. Síce len raz, ale oplatí. Nie inak je to v prípade dokumentárneho afrického výletu. 3D kino vnímam stále ako atrakciu, zdá sa mi, že je v ňom veľa z prvotnej podstaty kinematografie, z jej základného fundamentu. Už síce neplatíme niklák za pohľad na oživené fotky, ale princíp je rovnaký. Zaplatiť za skúsenosť s čímsi nepredstaviteľným, nie za príbeh, nie za obsah, ale za čosi, čo ich presahuje a svojím spôsobom aj znehodnocuje.

Pri každej ceste z predstavenia, keď deti vášnivo rozoberajú, čo práve videli, premýšľam nad tým, aké by to asi bolo, vidieť v Imaxe skutočný poctivý dramatický príbeh. Trebárs čosi nesmierne dynamické, akčné, alebo aj strašidelné, s poriadnymi ľakačkami. To by musela byť jazda. Len na vlastnú zodpovednosť, za spôsobené škody neručíme, kardiakom vstup zakázaný.        

Keď bola prababička na návšteve u nás, skúsila 3D kino aj ona. Sedela ako voš pod chrastou a držala sa pravnúčika za ruku. Neskôr sa priznala, že po piatich minútach zatvorila oči a predstavenie prečkala len po sluchu. Aj si zdriemla. Nezvládla to teda o nič lepšie, ako keď sa jej mestské pravnúčence u nej pokúšali dojiť kozu. Ich svety sú iné, ale limity majú nastavené podobne. 

Divé safari 3D: Dobrodružstvo v južnej Afrike, Wild Safari 3D: A South Africa Adventure. USA 2005, 3D film, 45 min.

Réžia: Ben Stassen
Scenár: Ben Stassen
Kamera: Sean Phillips

Ďalšie články z pondelka 13. marca 2006
Elena Akácsová: Je vaša práca užitočná?
Norbert Moravanský: O slovenských národných smrtiach
Peter Pišťanek: Čo boli osemdesiate roky?