Adoptujte si čitateľa!

Kedysi sme oslavovali Marec – mesiac knihy. Hovorilo sa, že je to na počesť šíriteľa slovenských knižiek, Mateja Hrebendu (10. marca 1796 – 16. marca 1880), ale v skutočnosti ho v roku 1955 iniciovalo ministerstvo kultúry spolu so Zväzom československých spisovateľov, vydavateľstvami, štátnym knižným obchodom a Národným frontom, teda masovými organizáciami (ROH, SZM, ZČSSP) bojujúcimi po boku KSČ za naše svetlejšie zajtrajšky. Zdôvodňujúci text uverejnil časopis Čtenář. O Hrebendovi tam nie je ani zmienka, zato je plný propagandistických slov o duchovnom rozvoji pracujúcich a zabezpečení rozkvetu socializmu. I keď v plánovanom socialistickom hospodárstve by asi málokto čakal rozumný marketingový ťah, považujem za celkom možné, že práve ten bol za celým sviatkom, teda snaha zabezpečiť predajnosť kníh aj v čase, keď bolo dávno po Vianociach a na dovolenkové čítanie sa ešte nikto nechystal. A všetky tie propagandistické kecy naokolo boli povinnou jazdou, ktorú bolo treba absolvovať na zdôvodnenie čohokoľvek, nech už išlo o mandelinky alebo filmový festival pracujúcich.

Čujme, čo si myslel o knihách Gottwald!
V niektorých krajinách je už marec mesiacom celkom iného média – internetu. Bez nostalgie treba priznať, že kniha stratila svoje výsostné postavenie ako zdroja vedomostí a informácií. V mnohých ohľadoch, kvalitatívnych aj kvantitatívnych, ju nahradili iné médiá, najmä televízia, internet. Napríklad v oblasti slovníkov a encyklopédií nemá vôbec zmysel porovnávať knihy s elektronickými médiami. Rýchle vyhľadávanie, hypertext, jednoduchá práca s textom, v tomto súboji kniha dávno stratila dych.
Pred niekoľkými rokmi som v inZine napísala, a myslím si to stále, že knihy sú napriek výhodám novších médií v procese poznávania stále nenahraditeľné. Čítanie kníh súvisí nielen s emocionálnym vývojom jedinca, ale obzvlášť s vývojom jeho jazykových schopností, so schopnosťou celistvo formulovať svoje myšlienky, utvárať si a interpretovať názory, chápať veci v súvislostiach a kontexte.

A potom som si niečo veľmi podobné prečítala vo vyššie spomínanom článku z roku 1955: Připomeňme, co o významu četby dobrých knih napsal moudrý učitel našeho lidu Klement Gottwald. „Uč se z knih, v nichž uložili nejvznešenější duchové lidstva své poznání. Výsledky duševní práce všeho lidstva celých věků jsou obsaženy v knihách. Kniha spojí tě s minulostí, odkryje ti nepozorované v přítomnosti a dává tušit do budoucnosti. Vycházíš z úzkého kruhu osobních zkušeností a přijímáš ve zhuštěné formě zkušenosti a poznatky celého lidstva." Kto by bol čakal taký osvietený názor od človeka, ktorý sa významne podieľal na likvidácii inteligencie a kultúry našich dvoch národov?  

Nevyvyšujme sa nad dnešnú nečítajúcu mládež
Vráťme sa od likvidátorov minulých k neradostnej situácii dnešnej. Nenahovárajme si, že tí, čo čítame, tak od malička činíme z uvedomelosti, z túžby po poznaní a rozvoji intelektu. Po knihe siahame vo voľnom čase najmä preto, aby sme sa zabavili, aby sme si život spríjemnili. Moji rovesníci a najmä predošlé generácie radi vystavujú na obdiv svoju sčítanosť a opovrhujú dnešnou mládežou, že sa radšej hrá na počítači alebo sedí pred televízorom, ako by si zobrala dobrú knihu a rozvíjala svoju vzdelanosť, predstavivosť a jazyk. Nechcem tu provokovať s faktom, že dnešná mládež na rozdiel od staršinov dokáže niekoľkonásobne rýchlejšie pochopiť obrazovú správu, či zareagovať na komplikované strategické úlohy. Chcem ale provokovať s názorom, že my, starší, nemáme žiadne zásluhy na tom, že sme takí sčítaní, rovnako ako nie je celkom chyba dnešných detí, že čítajú tak zúfalo málo. My sme totiž mali na knihy šťastie. Mali sme šťastie, že sme zažili obdobie, v ktorom už bola plná gramotnosť a nové médiá boli ešte v plienkach, takže kniha prežívala vrcholné obdobie ako nosič masovej zábavy. Zábavy, nie poučenia! Žiaľ, dnes je toľko iných nových možností zábavy, že je skôr zázrak, ak ešte vôbec nejaké dieťa uvidíte dobre sa zabávať s knihou v ruke.

Kadiaľ vedie cesta ku knihám?
Cesta ku knihám rozhodne nevedie cez školu a povinné čítanie. Knihy bude čítať len ten, kto túto činnosť bez ohľadu na náročnosť a kvalitu textu považuje za príjemne strávený čas a nie za trest či utrpenie. Väčšina vášnivých čitateľov získala svoj pozitívny vzťah ku knihám v detstve. Lepšie povedané, podarilo sa jej ten vzťah nestratiť v náročnom období, keď sa už naučila rozoznávať písmenká. To je totiž kritický moment, do ktorého všetky deti aj tie dnešné knihy milujú. Keď už pre nič iné, tak preto, že čítanie rozprávok je dôvod na to, aby s nimi rodičia pravidelne trávili čas, sústredili na nich svoju pozornosť, venovali sa len a len im. Žiaľ, keď dieťa začína čítať samo, mnohí rodičia si s úľavou vydýchnu, že ich úloha predčítača rozprávok sa konečne skončila. Lenže čítanie nie je len schopnosť nahlas povedať napísaný text. Dieťa vie čítať až vtedy, keď text aj pochopí. Ešte dlho potom, ako preslabikuje všetky nápisy v obchodoch a titulky v novinách, potrebuje pomoc dospelého, aby v rozhovore o prečítanom texte postupne samo našlo kľúč k jeho chápaniu. To je ten najkritickejší čas, keď svet kníh získava alebo stráca nových čitateľov. Ide o individuálnu záležitosť, škola v tomto dieťaťu veľmi nepomôže. Skôr naopak.

Darujte si k sviatku kníh nového čitateľa
Rozprávať sa o knihách s láskou a zaujatím je cesta, ako podnietiť záujem o knihy nielen u vlastných malých detí, ale aj u starších mládežníkov či u dospelých. Je to náročná cesta, ale z osobnej skúsenosti môžem povedať, že to stojí za tú námahu. Takže ak sa vám zdá, že v celom vašom zadubenom okolí ste jediný vášnivý čitateľ, skúste sa prestať samožersky obdivovať a poriadne sa poobzerajte. Niekde blízko pri vás sa určite potuluje bezprizorná neter, synovec, sused či kolegyňa. Je viac ako isté, že nebude stáť o žiadne vaše povýšenecké poučovanie a vystatovanie. Je však celkom možné, že uvíta, rovnako ako vy, spriaznenú dušu a partnera na zaujatý rozhovor o knihách a ich obsahu. Dajte si nového čitateľa ako darček k sviatku – k Marcu – mesiacu knihy.

PS: Vyzývam čitateľov, ktorí v našej minulotýždňovej ankete o tom, aké knihy majú práve rozčítané, klikli odpoveď Nič, aby sa ozvali v diskusnom fóre, určite si ich tam niekto rád adoptuje a začne s nimi príjemný dialóg o knihách, ktoré budú stáť za rozčítanie!

Písané pre Nota Bene, upravené.

Ďalšie články z pondelka 27. marca 2006
Rado Ondřejíček: 100 úvodníkov a kopa cédečiek na rozdávanie
Matej Lauko: Aurel: Stále ďaleko od prestíže
Peter Pišťanek: Korán za Bibliu