Opravárka pokazených detí

Surfovala som bezcieľne televíznymi kanálmi a čakala na nejaký nočný film, keď ma zrazu z toho mentálneho polospánku vytrhla scéna, v ktorej matka reve na deti s varechou v ruke, aby vzápätí celkom nepríčetne jedno z detí, asi desaťročného chlapca, vytrieskala tou varechou po zadku. Neverila som vlastným očiam, pre istotu som pridala zvuk. Nebola to scéna z hraného filmu, bola to realita. Respektíve reality šou. Dopozerala som to, stále neveriacky, až do konca a dodatočne zistila, že táto reality šou sa volá Chůva v akci, vysiela ju od minulého týždňa česká televízia Prima a ide o licencovaný formát programu Nanny 911 spoločnosti FOX (existuje ešte obdobná vychovávacia šou Supernanny od ABC).

V šou ide v skratke o toto: do vykastingovanej rodiny, ktorej deti sú dostatočne odporné, aby spĺňali kritériá pre účasť v tomto programe, príde na týždeň profesionálna pestúnka, ktorá najprv len pozoruje a diskutuje, potom stanoví nové pravidlá hry a vylepí ich na chladničku. Rodina sa ich snaží viac či menej úspešne pod jej dohľadom dodržiavať, aby nakoniec pestúnka so slzami dojatia v očiach vyhodnotila úspešnosť rodiny, všetkých vyobjímala a zanechala im hodnotné dary od sponzorov.

Úprimne povedané, neprekvapilo ma ani tak to, že nejaká matka je schopná pred kamerami biť svoje dieťa a je celkom jedno, či tú scénu len hrala a na pokyn režiséra to bárs aj zo päťkrát zopakovala, alebo sa skutočne nedokázala ovládať a to decko zbila celkom spontánne bez ohľadu na prítomný televízny štáb. Napokon, už sme sa pri iných reality šou mohli presvedčiť, že ľudia sú schopní urobiť pred kamerami čokoľvek a aj tí, čo toho pôvodne neboli schopní, najneskôr do 24 hodín prestanú kamery vnímať, zabudnú sa sústavne kontrolovať a začnú sa správať tak, ako sú celý život zvyknutí a rozprávať tak, ako im zobák narástol.

To, čo ma prekvapilo, bolo, že takýto program môže vôbec existovať a že v žiadnej z krajín, kde už sa úspešne vysielal, ešte nikto nikoho nezažaloval za týranie detí, ba dokonca že má aj pozitívny ohlas v médiách. A to nielen v zahraničí, ale aj u nás. Dokonca aj v mojom obľúbenom konzervatívnom .týždni, kde redaktor serveru Medialne.sk Bohumil Stejskal túto šou dáva našim televíziám do pozornosti ako hodnú zakúpenia a stavia ju do protikladu k iným, podľa neho hlúpejším a škodoradostnejším programom, ako sú VyVolení či Čo dokáže ulica. Podľa mňa je však toto ďaleko hlúpejší a najmä nebezpečnejší program ako všetky doterajšie televízne tuposti.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať – a to si myslia aj tí, čo tento program berú kladne –, že otvára diskusiu okolo výchovy detí, a teda môže pomôcť rodičom problémových detí pred aj za obrazovkou otvoriť oči, upozorniť ich na chyby vo výchove a ukázať možnosti ich riešenia. Dobre to vyzerá na obrazovke, ako pestúnka radí nekričať a nebiť, každý večer o šiestej spoločne večerať a pri každej možnej príležitosti sa objímať a vyjadrovať si navzájom lásku a podporu. Ale my, diváci, predsa nekričíme a nebijeme deti pre nič za nič ako tí hlupáci v telke, my len spravodlivo trestáme, my by sme aj večerali spoločne o šiestej, ale sme takí rozlietaní a každému chutí inokedy, no a lásku si nepotrebujeme vyjadrovať, však to naše dieťa cíti, na rozdiel od toho ukazovaného mentálne zaostalého asociála. Kladný vplyv takejto šou na divákov môžeme vylúčiť s rovnakou určitosťou, ako môžeme vylúčiť vplyv relácií, kde sa mení interiér bytov či exteriér dám, na divácky vkus. Áno, tá ženská má nemožný účes a nevie zladiť farby a oblečenie so svojím typom postavy, tá farebná stena v byte a uprataná garáž fakt pekne vyzerajú, ale to sa nášho účesu, našej obývačky a našej garáže nijako netýka.

Ak vylúčime vplyv na divákov, ostáva tu vplyv na účinkujúcich. Ak by existovala taká reality šou, ktorá sa s odstupom času vráti k tým predizajnovaným dámam, obývačkám a garážam, som presvedčená, že veľký rozdiel medzi stavom pred úpravou a pár mesiacov po úprave by sme veru nevideli. Ani tie najlepšie jednorazové rady profesionálnej dizajnérky, štylistu či kaderníka nemôžu predsa preraziť naše dlhoročné návyky, zlozvyky a (ne)vkus. Otázka teda znie, či môžu na konkrétnej rodine zanechať nejaké stopy dobre mienené rady pani profesionálnej pestúnky, keď ide o oveľa závažnejšie veci, ako je len nejaká estetická úprava. Dovolím si o tom nielen pochybovať, ale dokonca si dovolím tvrdiť, že ak to na rodine môže zanechať nejaké následky, tak jedine záporné. Už len keď si predstavím, že všetci susedia, kolegovia a príbuzní videli moje výchovné zlyhania, robí sa mi mdlo, a to som dospelá! Ako také niečo môže zapôsobiť na deti a ich kamarátov a spolužiakov? Keď sa niekto dospelý prihlási do vily a strápňuje sa pred kamerami nahý, súložiaci, grcajúci a čojaviemaký, je to jeho problém, že situáciu neodhadol, päťminútovú slávu a dlhoročné následky bude žať len on sám. Deti však nemôžu za to, čo nedomysleli ich hlúpi rodičia. Nie dosť, že ich zle vychovávajú, ešte ich aj verejne strápňujú. Nie dosť, že nemajú u detí autoritu, ešte aj tie zvyšky, čo dovtedy mali jednoducho preto, že sú najbližší dospelí, stratia tým, že ich problémy musel prísť riešiť niekto zvonku. A, žiaľ, už sa nevráti, aby to riešil znovu.

Najneodpustiteľnejšou krivdou, ktorú na divákoch aj účinkujúcich tento program pácha, je podľa mňa naivná predstava, že dlhoročné výchovné chyby a problémy sa dajú vyriešiť a odstrániť jednoduchými, na kameru ukázateľnými trikmi, a to v priebehu jedného týždňa. Načo by sme sa každý deň otravovali s deťmi pri spoločnej večeri, čítali im rozprávky, hrali sa s nimi na pirátov? Jednoduchšie je napísať prihlášku do televízie a potom so zázračne premenenými deťmi vycestovať na zaslúženú exotickú dovolenku!

Ďalšie články z piatka 7. apríla 2006
Soňa B. Karvayová: Polievka čo dom dal so šušlavým menom
David Reten: 12, 9 1/2, 451, 747 a ďalšie filmy s číslovkami
Imrich Rešeta ml.: Vrana zvestuje pomstu