O najstaršom verejnom parku, teraz v ohrození

Správne by mal nadpis znieť Rozprávanie o najstaršom verejnom parku v Európe. Skutočne je najstarší. Hoci na to nevyzerá. Posledná rekonštrukcia za socializmu mu dala unifikovanú tvár málo nápaditého mestského parku. Široké asfaltové chodníky. Lavičky, ktoré boli dizajnovo zaujímavé, keď boli nové. Nikdy sa však na nich pohodlne nesedelo. Zátišia s astrologickými motívmi, paveda ako dekorácia s požehnaním komunistického ideológa. Budova reštaurácie – cukrárne, charakteristická „pričapená“ architektúra minulej éry, časom zmenila svoj účel a dnes je erotickým salónom. Park rozlohou malý. Dejinným významom obrovský. Tak málo pripomína svoju zašlú krásu. To všetko je Sad Janka Kráľa v Bratislave. Najstarší verejný park v Európe.

Brück – Au, breh pri moste, pravý breh Dunaja oproti dnešnému historickému centru Bratislavy. To bolo miesto, kde vyrástol v rokoch 1775-1776 prvý verejnosti dostupný park. Lužný les sa úpravami financovanými z verejnej zbierky zmenil na hviezdicovitú aleju – Sternalee. Prvé roky existencii parku príliš nežičili. Časté povodne, presuny napoleonských vojsk, nedostatok peňazí na jeho údržbu. Faktory, z ktorých sa každý mohol podpísať na jeho zániku. V roku 1825 spojil bratislavské brehy Dunaja pontónový most. Jeho sprevádzkovanie znamenalo oživenie záujmu o park. O rok neskôr tu postavili výletnú kaviareň známu pod názvom Au-Café (hoci pôvodný názov bol Sad). Aj vďaka letnému divadlu Aréna, pôvodne len z drevenej konštrukcie a nezastrešenému, sa pravý breh stal miestom usporadúvania koncertov a prednášok v prírode. Získal svoje nezastupiteľné postavenie v spoločenskom živote Bratislavy. Na skutočnú parkovú úpravu si toto miesto muselo ešte pár rokov počkať.

V roku 1832, najmä vďaka starostovi Antonovi Námerovi, sa priestor Meštianskych nív (Bürger Au) začal meniť na skutočný park. V duchu „návratu k prírode“ František Floridus Romer, profesor kráľovskej akadémie a majiteľ botanickej zbierky, pripravil projekt prírodno-krajinárskeho slohu v štýle anglických parkov. Priestor zaplnili cudzokrajné, najmä výrazne kvitnúce a celoročne zelené dreviny. Vysadené bolo aj toľko obdivované ginko a dnes krásne košaté platany. V druhej polovici 19. storočia sa o park začali starať členovia Bratislavského okrášľovacieho spolku. Svoj cieľ, zmeniť park na športovo-rekreačný areál, veľmi rýchlo dosiahli. Na brehu Dunaja pribudla budova veslárskeho klubu a v širšom okolí postavili objekty telocvičnej jednoty. V strednej časti parku dobudovali vodomet a vysadili kvety. Chodníky sa prebudovali na korzo, upravené pre pohyb na kočoch a koňoch. V roku 1871 boli z mesta do parku premiestnené sochy (napríklad Flóra, Artemis , Diana) a dnes ako kulisa svadobných fotografií slúžiaca pôvodná gotická veža z františkánskeho kostola. Ďalšie sochárske diela pribudli až po vzniku prvej Československej republiky. Medzi nimi aj socha Petöfiho, ktorú nedávno previezli do Medickej záhrady. Po prvej svetovej vojne býval v parku dokonca zverinec.

Začiatkom 30. rokov 20. storočia navrhol pre park mestský lekár Limbacher rozárium. Inšpirovať sa nechal rozáriom Chotekovcov v parku pri kaštieli v Dolnej Krupej. V júni roku 1937 na ploche tisícpäťsto štvorcových metrov slávnostne otvorili Mestské bratislavské rozárium. Ešte v roku 1948 mohli návštevníci rozária obdivovať Geshwindove ruže z rozária Márie Henriety Chotekovej z Dolnej Krupej. Boli súčasťou viac ako tritisícčlennej kolekcie kvetov. Z nich päťstojedenásť v päťdesiatich dvoch sortách bolo popínavých ruží, tisícsedemstosedemnásť polyantiek v štyridsiatich dvoch sortách, dvestotridsať jeden čajohybridov a stoosemdesiatštyri parkových ruží. Rozárium bolo doplnené o pergoly, bazén, letničky a centrálnej časti dominovala socha ženy s ružou. Dnes už v parku rozárium ani viditeľné spomienky naň nenájdete.

Dnešný názov sadu je spomienkou na slovenského básnika a buditeľa. Výtvarné stvárnenie našiel v soche akademického sochára Gibalu. Umiestnená je v strednej časti parku, približne v priesečníku ciest pôvodnej hviezdicovej aleje. Spolu s už spomínanou pôvodnou gotickou vežou františkánskeho kostola tvorí socha ústredný priehľadový koridor parku. Túto podobu park dostal počas rekonštrukcie v 70. rokoch 20. storočia. Na jeho rekonštrukciu sa údajne vynaložili nemalé finančné prostriedky. Autor knihy Historické parky a okrasné záhrady na Slovensku, Ivan Tomaško, hodnotí tieto úpravy veľmi kladne. Bežný návštevník v architektúre parku môže vidieť len typický asfaltovo-betónový relikt socialistickej éry.

V poslednom čase na verejnosť prenikajú správy, že mestská čas Petržalka prejavuje snahu o rekonštrukciu parku. Úpravy by mali byť aspoň čiastočne financované zo zdrojov Európskej únie. Ťažko posúdiť, či sa podarí oživiť pôvodnú krásu parku. Napriek všetkému jeho obrovskou devízou ostáva že svoj genius loci, spočívajúci v atmosfére pohody a pokoja, si podržal dodnes.

PS: Ak máte pocit, že by bolo škoda tento krásny park ničiť výrubom zdravých stromov a výstavbou hotela a garáží v jeho tesnej blízkosti, môžete podporiť petíciu občanov.

Ďalšie články z pondelka 6. marca 2006
Barbora Tinková: Jarné cvičenie s ručičkami 
Elena Akácsová: Najprv konzum, potom sex, teraz dobročinnosť
Peter Pišťanek: Koncentrák zo stavebnice Lego