A u nás sa splachuje!

Bola som raz na návšteve u známych. Mali roztomilého psíčka, roztomilú mačičku, roztomilú dcérušku a zachmúreného mlčanlivého pätnásťročného syna. Dcéruška štebotala, psíček robil pac, mačička žmúrila zelené oči. Syn sa preklátil v teplákoch a rozčaptaných papučiach obývačkou, odbojkotoval otázky a tresol dverami detskej izby.

Na tej domácnosti nebolo nič, čo by vybočovalo z bežnej slovenskej reality. Zaujímavé to začalo byť až na záchode. Nad toaletným papierom bol nápis: U NÁS SI TRHÁME PRIMERANÝ POČET ÚTRŽKOV NA PERFOROVANOM MIESTE, NIE AKO OPICE ZO STROMU. Okolo umývadla boli prilepené výzvy: MYDLO ODKLADÁME ČISTÉ NA MYDELNIČKU! PO UMYTÍ SI RUKY RIADNE OPLÁCHNEME, AŽ POTOM UTIERAME! AK NÁM SPADNE UTERÁK, ZDVIHNEME HO AKO KULTÚRNI ĽUDIA! Okrem toho som sa dozvedela, že ŠPINAVÉ PONOŽKY PATRIA DO KOŠA NA BIELIZEŇ a ZUBY SI UMÝVAME NAD UMÝVADLOM, NEPRSKÁME PASTU NA ZRKADLO!

Priznám sa, že ma to privádzalo do rozpakov. Načo a pre koho tam boli tie nápisy? Aj keď ich mierna opotrebovanosť naznačovala, že ich tam neinštalovali kvôli mojej očakávanej návšteve, prečo som sa nemohla ubrániť pocitu, že aj zo mňa robí niekto debila?

Pointa prišla pri dverách. Bol tam nápis: U NÁS SA SPLACHUJE! DALIBOR, NEZABUDOL SI? RADŠEJ SA VRÁŤ A PRESVEDČ SA!

Kto háda, že Dalibor sa volal ten trucovitý syn, háda správne. A kto tipuje, že aj ja som sa vrátila pre istotu sa presvedčiť, či som spláchla, má tiež pravdu. Dívala som sa do misy, na čistú vodu, v ktorej sa rozpúšťalo malé množstvo blankytne modrého osviežovača wc nádoby a hlboko súcitila s Daliborom, pretože som vedela, s akými pocitmi sa niekoľkokrát denne díva na to isté čo ja, čo sa asi preháňa jeho hlavou. Premýšľala som nad tým, aké to asi musí byť pre všetkých zúčastnených – pre inštalovačov nápisov, aj pre ich adresáta, keď sú nútení zdieľať spoločný priestor a život, bojovať v tichej vojne, ktorá nemôže mať víťaza.

Na túto rodinu som si spomenula pri čítaní novinovej správy o tom, ako Američania premietajú na svoju budovu v Havane obrovskými písmenami výzvy určené kubánskemu ľudu a Fidel Castro zúri, nadáva im do idiotov a banditov a vypína im prúd. Premýšľala som, či sa Kubánci – tak ako ja v onej zverbalizovanej kúpeľni – nedívajú neveriacky na nápisy MAL SOM SEN, ŽE JEDNÉHO DŇA SA TENTO NÁROD VZBÚRI. MARTIN LUTHER KING a KAŽDÝ MÁ PRÁVO NA ŽIVOT, SLOBODU A OSOBNÚ BEZPEČNOSŤ, ČLÁNOK 3, VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV. Tí ľudia totiž vedia o svojom práve na slobodu, preto tam však ten nápis nie je. Ten je tam ako dôkaz tichej zákopovej vojny medzi Američanmi a Fidelom. V tej vojne nemôže nikto zvíťaziť, kým bude Fidel Castro nažive. Keď už nebude, alebo keď Dalibor odíde z domu, pomer síl sa zmení a všetko bude inak. Nie však v dôsledku slov vysvietených do nocí a do kachličiek. Netreba preceňovať moc slova. To bolo totiž kdesi na začiatku, keď sa však dajú do pohybu hrubé sily, plní už len úlohu ornamentu, aby sa nám základný vzor zdal byť zložitejší.