Zmena svedomia vyhradená

Pani učiteľka v triede povedala, že deti, ktoré chodia na náboženstvo, sú lepšie než tie, čo nechodia. Keď som sa jej bola opýtať, ako to myslela, povedala, že to tak nemyslela. Že to myslela dobre a povedala to ako príklad. To je na tom to najhoršie. Že to myslela dobre, že konala podľa svojho najlepšieho svedomia.

V posledných mesiacoch ma rôzne okolnosti niekoľkokrát priviedli k jednému stolu s presvedčenými mladými katolíkmi. Spoločné mali jedno: delili svet na veriacich a neveriacich. Veriaci boli duchovnou elitou, pomáhali si navzájom a zarábali peniaze požehnané Bohom. Neveriaci boli materialisticky založení duševní a citoví invalidi, ktorí prichádzali k majetkom nekalými a často aj nezákonnými spôsobmi. Veriaci mali svedomie a používali ho. Neveriaci boli ovládaní len mamonom a najnižšími pudmi. Keď som sa spýtala, kam by teda zaradili napríklad mňa, keďže sa považujem za veriacu, ale do kostola nechodím, nevedeli odpovedať. Možno zo slušnosti. Svedomie im však povedalo, že mi treba vysvetliť, že keby som si každú nedeľu zašla na omšu a prihlásila decko na náboženstvo, aby mohlo ísť k prijímaniu a raz sa oženiť v kostole ako poriadny človek, veru by zo mňa neubudlo.

Mám okolo seba viacero ľudí, ktorí nechodia do kostola, formálne sa nehlásia k žiadnej cirkvi, no považujú sa za veriacich, premýšľajú nad kategóriami dobra a zla, snažia sa konať v súlade s tým, čo pokladajú za najsprávnejšie, neubližujú, pomáhajú, žijú príkladný život. Poznám viacero ľudí, ktorí sú aktívnymi farníkmi katolíckej cirkvi, premýšľajú, čo je správne, snažia sa konať v súlade so svojím svedomím. Nedá sa povedať, ktorí sú lepší. Je však medzi týmito dvomi skupinami jeden rozdiel: tí necirkevní svoje postoje nikomu nevnucujú, nikoho nepresviedčajú, že majú myslieť a konať ako oni, akceptujú iných podľa individuálnych kritérií, kvalít a sympatií, nie podľa toho, či zastávajú ten istý svetonázor a spôsob života.

Pred chvíľou som si prečítala text kontroverznej zmluvy o výhrade svedomia. Možno sa raz vďaka nej dostanem do situácie, že mi lekár odmietne predpísať antikoncepciu, pretože mu to nedovoľuje jeho svedomie. Alebo mi povie, že keďže neviem počať normálne, nič s tým robiť nebude, je to božia vôľa a ja si o oplodnení in vitro môžem akurát čítať v časopise. Možno ma raz pre výhradu svedomia sudcu odmietnu rozviesť, pretože manželstvo je posvätné. Môžem samozrejme vymeniť lekára, advokáta, obrátiť sa na vyššiu inštanciu súdu a ak budem mať šťastie, natrafím na niekoho, čo má svedomie menej citlivé a pomôže mi. Nie je však také ľahké vymeniť napríklad učiteľku, ktorú má moje dieťa celkom rado a nie je ľahké vysvetľovať, že ona to tak nemyslela a že ľudská dobrota ani kvalita sa neposudzuje podľa toho, či chodíme do kostola, či podliehame alebo nepodliehame Vatikánu.