Dobré správy

Nedávno na mňa večer pri televízore prišlo počítanie mŕtvych. Netrvalo ani hodinu, nebolo treba prejsť ani všetky kanály dvakrát tam a späť a priamo u mňa v obývačke sa ocitlo vyše tisíc mŕtvych. Vyše tisíc skutočných ľudí, ktorých kdesi na svete stihlo nešťastie, vojna, živelná katastrofa, či nejaký psychopat z radov vlastnej rodiny a oni v bolestiach a hrôze umreli. S ich smrťou som nemohla nič urobiť a padol na mňa z toho akýsi neurčitý pocit viny. K tisícke skutočných smrtí by sa dali prirátať aj fiktívne mŕtvi, pretože nikde nie je toľko vraždiacich maniakov ako vo večerných upútavkach na skvelé filmy a seriály, ktoré si nesmieme nechať ujsť. Z obrazovky sa na mňa valili úchyláci všetkých druhov, šialení vojnoví veteráni, teroristi a profesionálni zabijaci. Ich obete utekali, kričali a umierali. S každou druhou by som sa dokázala stotožniť. Človeku je hneď jasné, prečo si toľko ľudí musí dať večer dve-tri pivá či pol fľaše vína, aby dokázali zaspať.

Keď sme so synom čosi hľadali v hrubej encyklopédii ľudstva, tiež sme listovali záznamami vojen, náboženských masakrov a obrázkami upaľovaných učencov a žien z domácnosti. Otázkou však je, či sa ich nešťastným osudom trápili ich súčasníci. Asi ani nie. Zaoberali sa len udalosťami v najbližšom okolí. Neumárali sa utrpením čiernych otrokov v Afrike, lebo o nich nič nevedeli. Netušili o vojnách v ďalekých krajinách, ani o obetiach povodní a hladomorov. Nevideli ich na vlastné oči tak ako my prostredníctvom televízie. Nemuseli na nich myslieť, ich nešťastie ich neťažilo na pleciach. Možno sa k nim časom zlá správa dostala vo forme rozprávania, legendy, alebo príbehu, ktorý si vypočuli so zatajeným dychom a potom si mohli pokojne povedať, že je to vymyslené.

Zlé správy majú však akosi prirodzene väčšiu schopnosť šíriť sa než tie dobré. Skôr sa dozvieme, že niekde vyletela do povetria benzínová pumpa, než že poctivý nálezca niekomu doniesol stratenú peňaženku. Možno je za tým pochopiteľná príťažlivosť konfliktu ako základného stavebného prvku drámy. Zlo je teda pre nás zaujímavé preto, že ho obsahuje každý pútavý príbeh a my ľudia sme na príbehy zaťažení. Dobro je na svete a v príbehoch, ktoré žijeme a sledujeme, prítomné, ale je nenápadnejšie. Zlo má väčší talent zabaliť sa do lákavých farieb, upútať pozornosť, urobiť si reklamu, má zjavne najatých lepších expertov pre styk s verejnosťou.

Zlo sú totiž aj tie krásne ženy v sadistických kožených outfitoch, s červenými nechtami a dlhými očnými zubami, sexy zločinci so špakom v ústach a v obtiahnutých nohaviciach, zlosynovia s hnusným úškľabkom na tvári navlečení v oblekoch prvotriednej kvality. Dobro sú tí, po ktorých sa šliape, ktorí majú problém nájsť si frajerku a ktorých figúrky v hračkárstve sa predávajú najmenej. V príbehoch o boji dobra a zla všetci vedia, kde býva ten najväčší uzurpátor moci bažiaci po vláde nad svetom a zotročení všetkých slušných a spravodlivých bytostí, ale aby ste našli dobrého čarodejníka, musíte zodrať sedmoro topánok, tisíc ľudí sa spýtať na cestu, blúdiť slepými uličkami, v zbytočných bojoch prísť o nejaké tie končatiny a zmyslové orgány.

A pritom dobro by nemalo byť to nudné a trápne. Niečo, čo tu niekde je, ale netreba sa ním zaoberať. Dobru treba robiť reklamu. Vyvažovať ním to všade rozmazávané zlo.

Istého starého pána z ktorejsi miliardárskej rodiny už tak otravovalo dozvedať sa zlé správy o cudzom nešťastí, že mu v posledných rokoch života jeho deti zaplatili vlastné noviny. Redakcia vyrábala denne jediný výtlačok novín, v ktorom boli len dobré správy. Pravdivé. O tom, kto sa zachránil, komu sa čo podarilo, čo dobré vynašli a objavili. Neviem ako vy, ale keby také noviny vychádzali aj normálne, ja by som si ich vzhľadom na moju chatrnú duševnú vyrovnanosť asi kupovala. Pre dobrý pocit, že táto planéta nie je až také strašné miesto pre život.

Ak si dokážete spomenúť na niečo pekné, dobré a šťastné, čo vás stretlo v poslednom čase, napíšte to, prosím, do diskusného fóra k článku. Berte to ako taký experiment. Ďakujem.