Varovanie druhé: Modernosť je nebezpečná!

Hoci Arthur Rimbaud, otec avantgardy a modernosti, tvrdil, že „il faut ?tre absolument moderne“ (treba byť absolútne moderným), myslím, že i on to bral tak trochu ironicky. A tiež si myslím, že byť dnes absolútne moderným je naozaj o krk.

Dajte mi minútku na to, aby som vám vysvetlil, prečo sa mi zdá modernosť taká nebezpečná pre nás všetkých. Nastala doba, keď bezbranné prijatie modernosti so všetkým, čo nám prináša, je škodlivé duševnému a telesnému zdraviu na mnohých úrovniach. Treba sa veru začať brániť, alebo aspoň na to myslieť a vybrať si taký život, ktorý nám zaručí čo najmenej nebezpečenstva. Priznám sa, že ani ja sám, hoci som nad tým už dlho dumal, nemám žiadnu definitívnu odpoveď, ale spolieham sa na našu spoluprácu, na to, že keď poviem niečo ja, vy si spomeniete na niečo iné a budem vás tak inšpirovať k zmene, ktorá vám možno nakoniec aj pomôže. Ktovie? Hlavná vec je nezhoršiť pacientov stav, ako sľubujú lekári v hippokratovskej prísahe.

Ale poďme pekne poporiadku. Móda má povahu kyvadla: krátke sukne – dlhé sukne, úzke nohavice – široké nohavice, no a tak do zblbnutia. Naozaj sa to nedá brať vážne a o to tu ani nejde. Ide o väčší záber, modernosť v celej jej škaredej škále, ktorú vidím ako nahrádzanie prirodzeného umelým. Namiesto normálneho jedla jedlo v prášku, ktorý uvaríme s vodou a cestovinami, pseudo-jedlo vo forme mrazenej pizze, kde ani cesto, ani syr ani nič iné nie je tým, čím sa zdá, a čo sa dá tušiť z dlhočizného zoznamu chemikálií na obale.

Jeden príklad za všetky: Priateľ z univerzity, magister potravinárskej vedy, ma pozval do svojej fabriky. Robia tam hranolčeky. A to hranolčeky, ktoré sa nepredávajú zmrazené, ale v špeciálnej fólii bez chemikálií. Bol o ne veľký záujem hlavne v reštauráciách, lebo ich nebolo treba zmraziť, len niekam hodiť na zem do skladu, kde vydržali veľmi dlho.
Zdalo sa mi to úžasné: „Bez chemikálií?“ pýtal som sa. Pritakal. Sadol som do auta a o štyri hodiny som bol u neho. Zamestnanci už odišli, boli sme tam sami. Všetko krásne, nové, moderné, nablýskané, všade samé kompjuterové kontroly, svetielka si priateľsky žmurkali a on ma sprevádzal. Ako sme šli z jedného oddelenia do druhého, moje nadšenie chladlo. Tu sa vysypú zemiaky do kade, umyjú sa jemným saponátom a hneď sa premiestnia do druhej kade, kde zostanú, pokiaľ šupka nezmäkne. „Ako?“ pýtam sa. Na to je vraj chemický prípravok. Ten šupku trochu rozleptá a potom sa zemiaky vylejú do suda s rašpľovými stenami, ktoré ich perfektne oholia. Zemiaky boli biele, bielučké, ako sa ich mne nikdy nepodarí očistiť. Pravda, odtiaľ šli okamžite do druhého chemického kúpeľa, kde ich stabilizovali, aby ich zbavili kyseliny a aby nezoxidovali. A odtiaľ do ďalšieho chemického kúpeľa, ktorý z nich vytiahne škrob. Ale načo? Priateľ mi vysvetlil, že keď si robím hranolčeky doma, tak niektoré sú usmažené tmavšie a druhé zas svetlejšie. To preto, že škrob v zemiakoch nie je rovnomerne distribuovaný. Ale v reštauráciách majú radi hranolčeky, ktorých farba je rovnaká. Tak z nich jednoducho škrob vyberú a pomocou ďalšej chemikálie ho vrátia naspäť tak, aby bol v zemiaku rovnomerne rozmiestnený. No a to bolo všetko. Na obale o tomto nebolo ani slovo, lebo k zemiakom sa žiadna chemikália na dochutenie, dofarbenie, či iné dorobenie nepridáva. „Ale to je podvod!“ hovorím rozčúlene. Priateľ sa rýchlo poobzeral a šepol mi: „Buď ticho a nebuď hlúpy, som rád, že mám tento job!“

Tak toto boli moderné hranolčeky. Priznám sa, že predtým som si nejaké v obchode kúpil, teraz si zaťato robím svoje. Najradšej zo svojej záhrady alebo pestované bez chémie. Čo sa robí s mäsom, o tom radšej pomlčím, ale začnem preto „pestovať“ vlastné? Asi nie. Budem teda jesť viac rýb, povedal som si. Popíjam si ráno kávu, keď ma rádio upozorní, aby som ryby nejedol viac než raz za týždeň. Že vraj je v nich veľa ortuti. Nezáleží, odkiaľ sú. Chvíľu som premýšľal, či môj organizmus náhodou nepotrebuje ortuť (aby som si ju náhodou nemusel potom kúpiť), ale zdá sa, že je to veľmi jedovatý kov. Preto nám to asi dávali do zubnej plomby. Tu v Kanade sa zubár predtým, než vyvŕta starú dobrú československú ortuťovú plombu, oblečie do protiatómového obleku, ale nová teória hovorí, že radšej ju tam nechať, lebo to vraj ohrozuje menej ľudí (len mňa!).

Hudba je záležitosťou vkusu, ale uprednostňovanie elektronicky vyrobenej hudby pred hudbou hranou hudobníkmi na nástrojoch sa mi nezdá veľmi priateľským počinom voči samotným hudobníkom. Cvičili, študovali pätnásť-dvadsať rokov a naraz ich netreba? Urobí to niekto sám s klávesnicou a počítačom. Super, že? Len nie pre hudobníkov, ktorí sa ocitli v situácii robotníkov a sedliakov z čias prvej mechanizácie industriálnej revolúcie v 18. storočí. V 19. storočí už bolo neskoro, para ich prevalcovala. A dnes? Umelé deti? Večný život? Tvorba hybridov? Kam sa pozrieme, modernosť sa lavínovito šíri okolo nás a to tak rýchlo, že nemáme čas ani reagovať. Je vôbec možné niečo urobiť aspoň pre záchranu vlastnej rodiny? Čo? Ako? Kam sa podieť?

Položil som túto otázku môjmu večne hipisáckemu priateľovi a vševedovi Brianovi. Jasné, hovorí. Zahoď telku. To je začiatok. Pi čínsky čaj. Jedz chlieb, normálny chlieb. Upeč si ho, ak nenájdeš inde. Ovocie, zeleninu. Modli sa, medituj, rozmýšľaj. Udržuj harmóniu medzi aktivitou telesnou a duševnou. Nebuď masovým človekom, ignoruj reklamy. Nečítaj noviny. Prechádzaj sa a rozprávaj s neznámymi ľuďmi, kdekoľvek si. Povedz im o svojom živote. Behom pár týždňov zistíš, že sa ti lepšie spí. To je tá prirodzená snová, spánková terapia, potom zistíš, že ti bude stačiť šesť hodín spánku, potom päť, možno aj štyri. Budeš mať energiu ako kôň. Spomalíš čas, staneš sa pre druhých neviditeľným a možno, ak budeš dobre meditovať, pomaly sa stratíš v éteri.

„No, malý moment, Brian,“ hovorím mu. „To sa mi zdá až príliš radikálne, nie?“ Zakýval smutne hlavou. „Je to kto z koho. Buď ťa modernosť zabije, alebo sa jej vyhneš. Vyber si.“

No, vyber si, vyber si, jemu sa ľahko hovorí, vyber si, je to hippie, ale čo ja? Ja mám zamestnanie, rodinu, splátky... Nemáte nejakú lepšiu radu? Veď ani na Rimbauda s tou jeho iróniou sa nedá spoľahnúť.