Sentimentálne Vianoce

Možno si ešte pamätáme moment, keď sme po prvý raz nepocítili to neopísateľné čaro Vianoc. Ten večer, keď sme sa akosi nebadane, ale zato definitívne vyšmykli z detstva a uvedomili si, že sme vydedení zo zázračnej vianočnej krajiny detskej naivity, jednoduchosti a totálnej viery v to, čo nám hovorili rodičia a rodina. Presne tak, ako by sme boli vyhnaní z biblického raja, alebo do trpkého exilu, z ktorého sa už nikdy nebudeme môcť vrátiť. Ako dvojnásobný exilant to cítim ešte intenzívnejšie.

Ja sa na to veru pamätám dobre. Ten pocit mi vtedy pripomínal akýsi trest a tušil som, že je doživotný. Veď preto si ľudia, čo toto vyhnanstvo pociťujú obzvlášť intenzívne, vymýšľajú príbehy o Petrovi Panovi, v ktorých mladík zostane navždy verný detskej koncepcii sveta, teda so schopnosťou vidieť a prežívať udalosti ako dieťa. Ale to je cesta zarúbaná a kto do nej vojde nasilu, skončí tragicky ako Michael Jackson. Za milióny dolárov postavil gýčový Neverland, obklopil sa deťmi a hoci bol aj štyridsiatnik, pokračoval v umelej hre na dieťa, v ktorej plastická chirurgia, pedofília a súdy zvrhnú totálne všetko, čo bolo detské a čisté, do pekla svätokrádeže, perverznosti a hnusu, teda presnému opaku toho, čo pôvodne chcel.

Je to už trochu klišé nadávať na davy ľudí, ktorí sa predierajú plnými obchodmi a stále sa pokúšajú niečo kúpiť, niečo pridať k tej nekonečnej guli darov, dobrôt, fľašiek, ktorú pred sebou tlačíme, ako keby Vianoce boli naozaj len o tom, ako sa najesť, napiť, ako si dať niečo extravagantné do daru. Pritom samotný príbeh Vianoc je o maštali, kde sa na noc uchýli rodinka, najchudobnejšia z najchudobnejších. Lenže ja som človek očarený Indiánmi, lebo žijem na ich území a nevyčítajú mi to. To oni mali zvyk organizovať takzvaný potlač, v ktorom si rozdali darčeky, nie symbolicky, ale poriadne, lebo v potlači si rozdali všetko, čo vlastnili. Teda robili niečo ako obludne prehnané Vianoce, supermaterialistické Vianoce, lebo verili nie v hmotnosť darčekov, ale v atmosféru, ktorá sa vytvorila duchom dávania. S ľudskou bytosťou, keď dáva a nesporí pre seba, sa totiž niečo stane. Tým, že robí niečo neprirodzené, riskuje, vzdáva hold nematerialistickému princípu a oznamuje, že verí v niečo nadprirodzené.

Preto mi davy tých, čo zúrivo nakupujú, neprekážajú. Možno aj nevedome vyjadrujú túžbu po niečom vyššom, azda duchovnejšom, tak ako to robili celé veky Indiáni – ľudskou solidaritou, nesebeckým rozdávaním sa druhým. A to je presne v duchu Vianoc. Veď Vianoce sa len začínajú v maštali, po narodení sa hneď ukážu traja králi so zlatom a vzácnymi darmi.

Predstavujem si, ako Vianoce pôsobia na bytosti z inej planéty. Rýchlo pochopia, že ide o nejaký náboženský sviatok, ktorý sa ujal tak, že ho praktizuje nielen vyše miliarda kresťanov, ale aj ľudia, ktorým kresťanstvo nič nehovorí, ale páči sa im práve to darčekovanie. Napríklad v Japonsku a vôbec v Ázii (v meste Gifu som videl nápis Hotel Vianoce) nemajú problém urobiť si Vianoce kedykoľvek a vznikli tam aj špecifické tradície. „Milujem Vianoce,“ povedal mi jeden Japonec. „Obzvlášť mi chutí vianočná torta.“ Udivilo ma to. „Vianočná torta? Čo to je?“ Ostal v pomykove. Veď v Japonsku každý vie, že vianočná torta je jednou z najdôležitejších vianočných tradícií. Ako je možné, že ja o tom neviem? Odpovedal som mu, že také nepoznáme, ale zato máme kapustnicu, čisto slovenský vianočný vynález! Koľko zhnusených neveriacich Tomášov som v Kanade videl sedieť pri mojom stole, ako s odporom dvíhali k ústam lyžicu mojej vianočnej kapustnice, len aby o päť minút s nedočkavosťou sledovali, ako im naberačkou prilievam do taniera klobásky. V Kanade deti otvárajú darčeky až ráno 25. po tom, ako im ich doniesol v noci cez komín a krb Santa Claus a potom nastane to najväčšie jedlo Vianoc, raňajky: lievance, smažené vajíčka, čerstvé klobásky, hrianky, to všetko bohato poliate javorovým sirupom! To sú Vianoce!

Bytosti z inej planéty trochu pletie, že pod pojmom „Vianoce“ toho v jednotlivých krajinách veľa spoločného nenachádzajú, všade si to akosi preonačili, alebo si niečo iného vymysleli a volajú to Vianoce. Ani zvyky, ani jedlá, dokonca ani čas, keď majú niečo vianočné robiť, sa nezhodujú. Akoby sa Vianoce nedali hmotne polapiť! Vycítia bez toho vianočného ducha?

Ale čo hovorím o bytostiach z inej planéty! Čo naši rovesníci, ľudia, ktorí sú zo dňa na deň svetovejší, tak ako proces globalizácie nerušene ide ďalej, pomaly ako buldozér, a oni, možno aj s pocitom šoféra toho buldozéru, už skoro ani nevedia, že aj ten proces vyrástol z toho istého príbehu o chudobnej maštali, v ktorej sa rodila západná civilizácia a ktorú je módne kritizovať, zatracovať, ale aj nevedieť o nej nič.