Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Petro | 13.1.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Varovanie prvé: Správajme sa slušne k služobníctvu!

Blank

Chcel som najprv do nadpisu napísať „Vážne varovanie!“, ale čím viac som nad tým hútal, tým jasnejšie som si uvedomoval, že jedno varovanie stačiť nebude, tak som sa obmedzil na skromnejší text. Myslím si, že je našou ľudskou povinnosťou z času na čas varovať tých, ktorých máme naozaj radi. Aby sa nedopustili takých chýb, ktoré napríklad strpčili život nám, alebo chýb, ktorými sme strpčili my život druhým a tým aj sebe vo chvíli, keď sme si ich po rokoch či vzápätí uvedomili. To bol jeden dôvod.

Druhým dôvodom bolo, že sa dobre číta, ako sa stalo niečo trápne niekomu, koho nemáme v láske. Máme úprimnú radosť z toho, keď sa pošmykne, keď ho manželka, alebo ešte lepšie frajerka verejne treskne po hlave. Máme hrejivý pocit, keď vidíme, ako to nejakému babrákovi v živote nejde. A nám to ide lepšie. A naozaj sa cítime skvele v prípade, že nám to nejde, ale niekomu sa vedie ešte horšie než nám. Pocit, že niekto je ešte hlúpejší než my, je slastný. Ľahneme si s úsmevom do postele a opakujeme si pred usnutím: „Tak ja naozaj nie som najväčší idiot na svete!“ Možno by sme takú slasť pociťovať nemali, ale keď je to už tak, čo narobíme? Je to genetika a hotovo! To s tou genetikou obzvlášť odporúčam, na to už vôbec nikto nenájde protiargument. Za všetko sú zodpovední naši rodičia.
petro13_01

Varujem však všetkých: Za zlé správanie k služobníctvu sme totálne zodpovední sami!
To sa mi zdá ako dobrá rada v čase, keď tí zaneprázdnenejší z nás už znovu musia najímať služobníctvo.

Vyrastal som síce za komunizmu, ale v rodine, kde otec aj mama boli tak zaneprázdnení, že každodennú prácu láskavo (a za peniaze) robilo služobníctvo. Boli to mladé dievčatá z vidieka, ktorým sa práca u nás zdala obyčajným leňošením a divili sa, keď im z času na čas mama dala aj nejaké peniaze. Neisto otáčali v ruke bankovky z jednej strany na druhú, akoby tomu nechceli veriť, lebo sa už stihli dozvedieť, že papierové peniaze majú väčšiu hodnotu ako mince. Ako deti, moji bratia a ja, sme im často ponúkli výmenu bankovky za niekoľko iných, čo s radosťou urobili, lebo viac papierikov znamenalo viac peňazí. Nebolo to celkom tak, keď nám dali päťdesiatku za naše tri päťkorunáčky. Ešteže bol komunizmus, ináč by im možno niekto vysvetlil, že sa stali obeťou vykorisťovania zo strany kapitalistickej triedy, ktorá ich už aj tak vykorisťovala. Nikto im však nič nevysvetľoval.
Tiež to boli dievčatá vedomé si svojej moci. Keď na kolenách drhli obývačku, zvykli sme si na nich zajazdiť: skočili sme im zozadu na chrbát a povzbudili sme ich tresnutím po zadku. No jazdenie tohto druhu sa im nepozdávalo. Zadarmo to napríklad robiť nechceli. Päť korún malo ešte vtedy magickú silu. Za to sa dal kúpiť lístok do kina a k tomu aj dve zmrzliny. Keď sme vyrástli z krátkych nohavíc, tento druh hrania už ani pre nás, ani pre ne nebol vhodný.

Spriatelili sme sa s nimi a na dôkaz priateľstva som sa zaviazal naučiť jedno z dievčat, ktoré vyzeralo tak vyspelo, že by mohlo byť modelkou nejakému opitému erotomanskému sochárovi, plávať. Plán bol jednoduchý. Šli sme s kamarátom Ďurom na Tehelné pole a v strednom bazéne som Aničku držal zospodu, pokiaľ jej Ďuro ukazoval, čo má robiť s rukami a nohami. Potom si ju zas pridržal on, a učil som ju ja. Hádzala sa ako kapor a mali sme veru čo robiť, aby sme ju neutopili! Ani nevieme, ako nám čas ubehol. Plávanie utužilo jej (aj naše!) svaly a čoskoro sa tak dobre naučila plávať, že raz, keď sme si šli zaplávať na Lido, skočila do Dunaja a už sme ju viac nevideli. Za stratu slúžky mi mama dobre vynadala, lebo sa vraj nesluší len tak pre nič za nič slúžku stratiť. Ukázalo sa, že Anička prebehla a začala slúžiť v rodine Ďurka. Vôbec neodplávala do Čierneho mora, za dobrodružstvom, ako sme si všetci pôvodne mysleli.

petro13_02

Že som sa nesprával k služobníctvu tak, ako som mal, že som nebol najláskavejší, to mi došlo až oveľa neskôr, keď ma pozval na večeru nebohý Julo Satinský. On mal ten správny vzťah k služobníctvu, akúsi zmiešaninu úcty a rešpektu s dávkou priamosti. Usadil nás v jedálni a ospravedlnil sa, že služobníctvo ešte nič nepripravilo, a preto mu musí dať inštrukcie. Kuchyňa bola hneď vedľa, takže som všetko počul a bol som nesmierne dojatý, ako slušne a s akým rešpektom dohováral služobníctvu, ktoré ešte nestihlo nič pripraviť. Ale nezahanbil ich verejne, ba dokonca nástojil na tom, aby sami nič do jedálne nenosili. Sám všetko priniesol a odniesol. Bol to dojemný vzor džentlmenského správania sa najvyššej triedy. Za celý večer sme nikoho zo služobníctva ani len nezahliadli. Julo behal hore-dole, rozprával sa s nimi ako so seberovnými a ešte predtým, než sa večera skončila, im dal aj voľno. Zahanbený vlastným správaním k služobníctvu, k tým jednoduchým dievčatám z vidieka, a vedený žiarivým príkladom Jula, som si hneď vtedy, v ten samý večer, zaumienil a dokonca sa zaprisahal nesiahnuť už nikdy svojou kradmou rukou na čary slúžok. Tiež som si povedal, že stojí za to stať sa džentlmenom ako Julo, a že to v budúcnosti tiež raz skúsim.

Niekto možno namietne, že džentlmenom sa človek narodí, že nie je možné sa ním stať, alebo že hocikto môže byť džentlmenom, len musí mať peniaze. Nesúhlasím ani s jedným názorom. Pozrite na mňa: ani genetika, ani peniaze, ani um, a predsa: raz, keď sa človek obráti a uvedomí si, čo koná, výsledok môže byť priam čarovný. Začne sa meniť a čoskoro zistí, čo bol zač a čím môže byť. Raz, keď si to uvedomí, ocení aj moje varovanie.



Peter Petro  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy