Paštikári

Sťahovať sa na vidiek je stále in. Pocítila som to najmä vtedy, keď si podobnú túžbu chcela realizovať aj naša rodina. Snaha skrachovala na chabej ponuke realitných kancelárií. Ponúkali buď niekoľkomiliónové vily, alebo niekoľko stotisícové chatrče. Svojej túžby po dome na vidieku som sa však nemienila len tak ľahko vzdať. Som dieťa socializmu, zvyknuté improvizovať. Keď nie dom, tak prečo nie víkendová chalupa? Stalo sa.

Počas niekoľkých rokov sa z nás od piatka do nedele stávali vidiečania. Hoci v mojom prípade sa o amputácii od rodného mesta hovoriť nedalo, veď presídlenie bolo čiastočné a neohrozovalo moju duševnú vyrovnanosť večnými pochybnosťami, či sme urobili dobre, niekoľko vecí sa predsa len zmenilo. Predovšetkým som musela prehodnotiť svoje predstavy o živote prostého dedinského človeka. Vtĺkajú nám to do hlavy od detstva. V škôlke sme mali na stene obrázky Martina Benku, nachádzajúceho večnú inšpiráciu v pohľade na utrpenie ťažko pracujúceho vidieckeho ľudu. Na základnej škole k Benkovi pribudli ohnuté chrbty Milletových Zberačiek klasov. Tváre ošľahané vetrom, rozryté vráskami, vetché oblečenie, biedny život, onucami omotané chodidlá, ale napriek tomu úsmev na perách a teplo sálajúce z mozoľnatých dlaní. Toto v nás živili súdružky učiteľky. A takéto spomienky som v sebe prebúdzala, keď sme sa jedného jesenného dňa vybrali k susedovi kúpiť drevo na zimu.

Dohodli sme sa, lepšie povedané, chlapi sa dohodli, keďže celý ten čas sa sused tváril, akoby som tam ani nebola. Zmierila som sa aj s tým, keď vytiahol dva poldecáky, jeden si nechal, druhý podal môjmu mužovi, nalial domáceho trúnku a pripili si. Znervóznela som až v jeden novembrový víkend, keď sme opäť prifrčali na chalupu, chceli sme si zakúriť, a nebolo čím. Sused nás ubezpečil, že do týždňa všetko napraví. Tú zimu sme prežili len vďaka elektrickým radiátorom. Dreva ani svojich peňazí sme sa nikdy nedočkali, akurát, že sused nás prestal zdraviť.

Kým sme ako-tak zmúdreli, dali sme si od miestnych pokosiť trávu v záhrade, omietnuť dom, vyčistiť studňu a vydláždiť dvor. Všetky tieto činnosti však pravdepodobne prebehli v inej dimenzii, do ktorej sme my chalupárski paštikári ešte nedospeli. Realitu sme pociťovali akurát v podobe nastavených dlaní a odlivu peňazí z nášho účtu.

Aby som však bola objektívna, niečo sme počas tých dvoch rokov aj získali. Napríklad náklonnosť predavačky obchodu so zmiešaným tovarom. Kým nám blokovala nákup, stihli sme sa dozvedieť, čo je nové u jej susedov – paštikárov. Boli z väčšieho mesta, rovnako ako my. Tiež od miestnych kupovali drevo, nechávali si kosiť, omietať, murovať, čiže okrádať sa. Miestnemu úradu načas platili dane z nehnuteľnosti, pozemku a za spoločný kontajner, kam sypali smeti predovšetkým dedinčania. Ani títo paštikári sa nebúrili, hoci vedeli, že starostka im vyrubuje niekoľkonásobne vyššie poplatky.

„Žijú si jak prasce v žite, nech platia, paštikári,“ komentovala predavačka.

Pri ďalšom z nákupov sme sa dozvedeli o chorom vzťahu paštikárov k svojej záhrade: „Všetko si fotia, jak švihnutí. A minule sa tá milospani čudovala, prečo nemajú čerešne, keď strom tak husto kvitol. Však na Pankráca riadne mrzlo, no né, to dá rozum,“ referovala predavačka.

A ja som sa v tej chvíli neopovážila pozrieť na svojho muža, ktorý deň predtým behal po našej záhrade a digitálnym fotoaparátom dokumentoval všetko, čo sa týkalo nášho jubilejného stopäťdesiateho víkendu. A okamžite som z hlavy vyháňala predstavu našej chalupárskej kroniky, kde je zaznamenaný presný počet jabĺčok, jahôd, strapcov ríbezlí a margarét, ktoré sa nám podarilo vypestovať.

Nejako sme to všetko prežili. V zdraví. Napriek tomu, že miestny šofér autobusu sa po každom kolečku zastavil v obchode (krčmu nemali!) a hodil do seba chladenú dvanástku so zápražkou. Napriek tomu, že pri jednom návrate z túry nám cestu zahradilo auto, ktorého vodiča zmohla chuť na dobré skutky. Poznal nás z videnia, nazýval nás moji zlatí a nechcel sa pohnúť z miesta, kým sme nenasadli. Neviem, koľko mal v sebe promile, štyri kilometre až k nášmu domu sme však doslova prebalansovali od jednej priekopy ku druhej. V zdraví sme prežili aj pohostinnosť susedy, mohla mať medzi päťdesiatkou až osemdesiatkou, ktorá len čo nás stretla, už nás ťahala k sebe na domáce pálené. Neoslepli sme asi len vďaka tomu, že po jednej našej a troch svojich rundách vždy zaspala na stole.

Chalupu sme napokon predali. Podarilo sa nám totiž zohnať dom za slušnú cenu. Medzi prvými vetami, ktoré som počula z úst domorodého obyvateľstva, mi zarezonovalo známe paštikári. A tak to naša rodina skúša každý deň odznova, zapustiť korene. Usmievame sa na nevrlé predavačky, zdravíme neznámych okoloidúcich, sypeme sýkorkám, triedime odpad, odhŕňame sneh pred domom, pre istotu aj pred susedovým, tíšime psa, aby zbytočne nedráždil už tak predráždenú susedu. Zatiaľ sme paštikári, ale vraj pri tretej generácii našich potomkov by sa to všetko mohlo na dobré obrátiť.