Umučenie Aslana

Nech by sme začali akokoľvek, zmienkam o fantasy sa nám vyhnúť nepodarí, tak si to odbime v prvom odstavci a nechajme to tak. Globálny boom tohto popkultúrneho žánru a jeho prienik do mainstreamu odštartoval v roku 2001 Jacksonov Pán prsteňov a Columbusov prvý filmový Harry Potter. To, čo nahryzla televízia Herkulom a Xenou, stalo sa spoľahlivým zdrojom prímov až do vtedy, kým sa ktosi nespáli. Dalo by sa namietať, že LOTR aj Potter boli literárnymi bestsellermi už dávno pred tým, ako sa objavili čo len zmienky o ich filmovom spracovaní. Áno, iste, len sa o nich nehovorilo ani zďaleka toľko ako po tom, čo sa celej veci chytil Hollywood a urobil z oboch pôvodne literárnych záležitostí globálne popkultúrne fenomény. Oba zarábajú, je teda jasné, že sa hľadajú ďalšie fantasy svety, ktoré treba predať mase. Po Stredozemi a Rokforde je na programe dňa Narnia, dočkáme sa Eragona a určite ešte čohosi, o existencii čoho ešte mainstreamová chasa ani netuší. Ak by som mal nejaký ten fantasy svet filmárom podhodiť, prvá mi napadá Plochozem, samozrejme, ďalej by možno nebolo márne vzkriesiť na veľkom plátne conanovskú Cimmeriu a zvlášť by som sa prihováral za filmovú podobu fantasy svetov Warhammer a Magic: the Gathering. Hlavne ten Warhammer, v réžii povedzme takého Paula Verhoevena, to by bolo iné mäso. Už teraz sa mi zbierajú sliny. A vôbec, sú hádam stovky a desiatky fantasy svetov, čo by sa nestratili ani na veľkom filmovom plátne. Hollywood však, zdá sa, potrebuje silnú literárnu predlohu. Keď už sa ide čosi predávať, tak naraz, filmy aj knižky, a kampaň sa robí ľahšie, keď už sa dá o čosi oprieť. Škoda, že literárne aspoň tak zaujímavých fantasy svetov, ako je Stredozem či Rokford, sa už zmocnila televízia, ale vždy sa dá nakrútiť filmový remake, najlepšie hneď niekoľkodielny. Zememorie Urshuly Le Guinovej či vynikajúci Gormenghast Marvina Peaka na také čosi len čakajú. Obe sú to literárne ságy, fantasy klasika ako má byť, tak prečo by si mali vystačiť s (hoci vydarenými) televíznymi spracovaniami? A čo taký Zaklínač? Ten by si remake za poriadne peniaze nezaslúžil? Určite hej, treba dúfať, že fantasy boom nepoľaví a dostane sa aj na ne.

Vec sa má totiž tak, že ak Hollywood ide čosi predávať, neveľmi dbá na korektný prístup, dôležité je, aby sa k divákovi dostal výsledný produkt obalený už nejakým vlastným mýtom, nech je jasné, že nikto si tie bizarné nápady necucá z prsta, ale sú to trebárs literárne preverené záležitosti, že je to nadstavba k základni, o ktorej jednoduchému divákovi stačí vedieť, že existuje. Prečo však o tom všetkom točím pri Narnii? Lebo je mi troška smutno, že tých múdrych, krásnych, subtílnych, nežných detských knižočiek, ktoré napísal hlboko veriaci človek, ateista obrátivší sa na vieru v zrelom veku, sa zmocnil temný komerčný mág a robí z nich čosi, čím nie sú – okázalý prvoplánový hollywoodsky tovar, ktorý za iných okolností tak rád nakupujem. Literárnu tvorbu C. S. Lewisa som spoznal ako hľadajúci kresťan, nepraktikujúci veriaci katolík-agnostik, večný outsider, čo nezapadol ani do toho všetkým otvoreného kresťanského mládežníckeho spoločenstva, v ktorom sa ani tak veľmi neoslavoval Ježiš ako pretvárka a bigotnosť. Lewisove Rady zkušeného ďábla, Veľký rozvod a K jádru křesťanství mi v istom období života veľmi pomohli a hoci permanentnú krízu nie viery, skôr môjho vzťahu k cirkvi nezažehnali, ukázali mi aspoň, ako sa môžem zmieriť sám so sebou. Potom som sa dostal k Narnii, zachytil som ju v tých českých vydaniach, ktoré sa ešte nepýšili žánrovými fantasy obálkami, ale objavili sa v rokoch 1998 a 1999 v ponuke vydavateľstva Návrat domů a načisto som jej prepadol ako čitateľ, ale hlavne ako kresťan. Aslan sa mi okamžite spojil s Kristom a celá sága sa mi stala jedným veľkým kresťanským podobenstvom. Vzhľadom na film, ktorý tu riešim, je dôležité len to, že Narniu som nikdy ako fantasy nevnímal, hoci zvonka rozumiem, prečo je za fantasy považovaná a tomuto žánru holdujem v značnej miere. Narnia však nie je tradičný fantasy svet, je to svet podobenstva viery určený detskému čitateľovi a ako taký je zaľudnený nielen bytosťami rôznych mytologických okruhov, ale aj typickými rozprávkovými hrdinami. Každopádne, hovoriace zvieratá – v Narnii bežný jav – v čistokrvnej fantasy jednoducho nemajú čo hľadať. A s fantasy kánonom nekorešponduje ani predstava Narnie samotnej – „sveta v skrini“, ktorý má priame väzby s našou realitou. Fantasy totiž pracuje so svetmi autonómnymi, s paralelnými realitami, ktoré sú tej našej možno podobné, ale fungujú celkom nezávisle. Toto všetko tá Narnia, ktorú sa nám pokúša predať Hollywood, ignoruje. Vlastne nie ona sama, ale ten recepčný kód, cez ktorý by sme ju podľa kampane mali čítať. Fantasy podobná Pánovi prsteňov a Harrymu P., taká by mala byť Narnia v kinách. Nie je, ani nemôže byť. Narnia je totiž krásna, vydarená rozprávka pre deti každého veku, ale hlavne pre tie tak do trinásteho roku života, so silným kresťanským posolstvom, ktoré sa nepodarilo odfiltrovať, lebo bez neho by z Narnie nezostalo nič. Adekvátne remeselne zvládnutá, presvedčivá, dokonca autentická – nie ako fantasy – ako rozprávka. Z hľadiska diváckeho odkazu a témy má bližšie k Umučeniu Krista než k akémukoľvek fantasy, na rozdiel od Umučenia však niektorých kresťanov (mňa) neuráža svojou vulgárnosťou, skôr naopak, poskytuje relatívne hlboký duchovný zážitok.

To bol môj pohľad. Ako sa na ňu budete dívať vy, je vaša vec, len nečakajte nič podobné Pánovi prsteňov, lebo sa nedočkáte. Narnia je síce možno rovnaká liga ako LOTR, ale celkom iný šport. Že sa Tolkien a Lewis priatelili, neznamená, že sa priatelia aj ich svety.

Nasledujúce riadky už idú úplne mimo všetkého, čo by mala recenzia v akejkoľvek subjektívnej podobe obsahovať, nazdávam sa však, že sem patria, lebo o filme možno vypovedajú viac ako čokoľvek vyššie uvedené.
Na Narniu som vzal do kina maminu, sedemdesiatštyriročnú, veľmi hlboko veriacu pani, ktorá bola naposledy v kine práve na Harrym Potterovi jednotke a na prvom Pánovi prsteňov, tiež so mnou, lebo vtedy chcela vedieť, o čo ide a multiplex sa jej zdal rovnako exotický ako, povedzme, Tádž Mahal. Oba filmy sa jej páčili. O Narnii nevedela nič. Prvý záver – nezaspala, hoci bola ustatá a pred telkou by v tom stave zalomila, aj keby vystupoval pápež. Druhý záver – zdalo sa jej to príliš nahlas. Tretí záver – v scéne Aslanovho obetovania ma stisla za ruku. Štvrtý záver – videné si nijako nespojila ani s Harrym Potterom, ani s Pánom Prsteňov, ale so svojím náboženským presvedčením hej a videl som a cítil, že bola veľmi, veľmi spokojná, film ju nadchol. 

Narnia: Lev, šatník a čarodejnica, The Chronicles of Narnia: The Lion, the Witch and the Wardrobe. USA 2005, kino, 141 min.

Réžia: Andrew Adamson
Scenár: Andrew Adamson, Ann Peacocková, Christopher Marcus, Stephen McFeely, podľa literárnej predlohy C. S. Lewisa
Kamera: Donald McAlpine
Hudba: Harry Gregson-Williams
Hrajú: Georgie Henleyová – Lucy, Skandar Keynes – Edmund, Anna Popplewellová – Suzy, William Moseley – Peter, Tilda Swintonová – Biela čarodejnica, James McAvoy – pán Tumnus, Jim Broadbent – profesor
Oficiálna stránka filmu: http://adisney.go.com/disneypictures/narnia/index.html